ZÁDIELSKE DOBRODRUŽSTVO
	[Stíhame všetko]

STÍHAME VŠETKO

        Pôvodne sme mali ísť piati, ale keďže zlyhala komunikácia pred akciou (napriek tomu, že boli dodržané organizačné postupy doporučované v stanovách), nakoniec sme išli traja. To prakticky znamenalo, že to bola najprepychovejšia akcia v dejinách spolku, pretože sme sa traja viezli v dvoch autách. Začiatok akcie bol plánovaný na 10:00. V skutočnosti sme vyrazili autami z Košíc niekedy na poludnie. Byť to ozajstný celodenný výlet, ocitli sme v prúseri už na začiatku, lebo nočná turistika nie je tak skvelá ako napríklad nočné lyžovanie...
 

        Asi o pol jednej sme dorazili k motorestu Pod Hradom, ktorý je priamo pod hradom Turňa, jedným z našich cieľov ten deň. Odstavili sme jedno auto a preložili sa do druhého. Asi 10 minút trvalo, aby sme odolali pokušeniu (vzhľadom na čas) zmeniť akciu Zádielské dobrodružstvo na akciu Výstup na Turniansky hrad. To by trvalo asi 30 minút tam a 15 naspäť. Ale diplomy v mojom vaku boli zaväzujúce. Zistil som teda, že motorest je otvorený do 20:00 a pohli sme sa v druhom aute ďalej smerom na Rožňavu. Mojim pôvodným plánom bolo ukončiť túru teplou večerou v motoreste, ale pri pohľade na hodinky na palubnej doske som len v duchu prerátal počet rožkov, ktoré boli vo vaku. No neviem...

       Necelých 5 minút trvá stotridsaťkilometrovou rýchlosťou doraziť k odbočke doprava do obce Zádiel, na konci ktorej je utešené skoro malé parkovisko. Naše auto nieslo značku MI, takže sme takmer bez obáv priparkovali k ostatným turistom. Počul som totiž, že autá označené BA v danej oblasti prichádzajú o antény, prípadne puklice. Ale štatisticky mi tento drb nikto nepotvrdil. Vyrazili sme.
      Zádiel svojich návštevníkov privíta úžasným vápencovým klinom, ktorý Vás nežne pohltí a o pár stupňov ochladí. Hneď na prvej tabuľke náučného chodníku sme sa dozvedeli, že tiesňava disponuje takými teplotnými rozdielmi, že na jej vrchole sa vyskytujú teplomilné rastliny a dole na upätí tie, čo rastú obvykle severnejšie od našich krajov. Osobne po pár krokoch som zistil, že by som si vybral radšej tú vrchnú stranu. Asi po dvesto metroch sme zašli medzi stromy a úžasný pocit z toho, ako sa vnárate do ostrého skalnatého priesmyku bol preč, nebolo totiž nič moc vidieť. Tak sme si rozbalili jedlo. Celým Zádielom sa tiahne šumiaci potok, na dne ktorého bolo teraz na jeseň spadané rôznofarebné lístie, čo zvádzalo k abstraktnej tvorbe. Andrea neodolala a tasila fotoaparát. Zo skál nad ňou však začali padať drobné kamienky. Zboku vybehla nejaká mladá žena, dodnes neviem, kde sa tam vzala a veľmi ochotne nás vystríhala pred pobytom na danom mieste, lebo vraj pred chvíľou padali odtiaľ kamene a tak aby sme si neublížili a priam nástojila, aby sme sa pohli ďalej. Naletel som jej. Andrea nie, urobila najskôr snímok a potom sme vykročili smerom za ženou. Už  o pár krokov sa vysvetlila jej záhadná starostlivosť o nás. Kamene nepadali len tak a možno pred tým nepadali ani vôbec. Žena robila cover pre nejakých horolezcov, ktorý viseli nad padajúcou skalou  a ona mala len zabezpečiť, aby sme ich nezdržiavali od ďalšieho výstupu, nakoľko pri ich pohybe zhadzovali kamienky, čo samozrejme na nás nemohli/nechceli.
        Keď sme prešli zádielom k malej križovatke turistických chodníkov, rozložili sme sa na ďalšie jedlo v malej besiedke. Pri nej bola aj odbočka náučného chodníku smerom doprava. Neminúť nám ju pomohlo 35 detí, ktoré ním schádzali dolu a falošne revali na celú dolinu nejakú ľudovku.
Po odbočke trasy sme vyšli hore až na Zádielsku planinu, kde nás miernym odskokom doprava od trasy čakal prvý nádherný výhľad na tiesňavu. Stiesnene pôsobila aj budova cementárne, ktorá sa na nás škerila len pár metrov od vchodu do údolia a bola postavená tak, aby ju každý z každého výhľadového miesta dobre videl... nuž, aj to je Zádiel.
      Keď sme prešli nehustým lesíkom, pred nami sa konečne otvoril pohľad na planinu husto pokrytú bielymi kameňmi ako keby tu ostali kôpky snehu. Na jej pravej strane boli drevené ovečky pribité na ďalšiu zo zastávok náučného chodníka. Ideálne miesto na tretiu prestávku – keď sa usadíte na niektoré z kameňov, s trochou fantázie si budete pripadať ako v kresle. Poniektoré mali naozaj vhodný tvar. Neskôr sme sa pohli po starodávnej ceste jemne sa vlniacej po planine. Obrovské stromy uprostred kameňmi šperkovanej lúky majestátne strážili otvorený priestor. Po ľavej strane sme minuli opustený salaš s optimistickou tabuľkou, že ho (ešte) stráži pes. Značky na planine sú umiestnené na koloch zapichnutých uprostred lúky a obložených kameňmi. Sú viditeľné.
      Kameňov pod nohami pribúdalo a my sme začínali tušiť, že keď sme odložili kúpu trekingovej obuvi, urobili sme asi trošku chybu.
Cesta sa zmenila na pešinku, stočila doprava a opäť po čase nás vyviedla na vyhliadku. Znovu majestátnosť skál, znovu cementáreň. Miesto pri značke CHKO sme využili na vyhrievanie sa na kameňoch ako také hadíky. Na rozdiel od predchádzajúcej zastávky, tu bolo naozaj teplo a kamene ešte viac pripomínali všakovaké stoličky a kreslá.
Po značke ďalej sme sa dostali až k predposlednej zastávke náučného chodníka, ktorá sa nachádzala vedľa jaskyne – jej vchod bol obohnaný dreveným zábradlím a rozhodne nevyzeral ani trochu prívetivo. V tom bode sa rozchádzajú aj značky – jedna vedie späť dolu do Zádielu a dokončíte tak naučný chodník a druhá vedie k hradu Turňa – nášmu cieľu č. 2.
       Pocit boľavých chodidiel nám kompenzoval odkrytý výhľad na turniansku kotlinu napravo od nás. Keď podídete pod stĺpy vysokého napätia bzučiace do okolia, už uvidíte strážny hrad Turňa natoľko jasne, že k nemu trafíte aj bez značky, ktorá sa teraz takmer výhradne objavuje len na zemi na kameňoch. Tých je už toľko, že je prakticky nemožné šliapnuť na rovnú zem, varujem všetkých, čo majú len botasky.
        Na hrad sme dorazili vo svetle ohnivočerveného slnka padajúceho nad horizont. No i bez tejto večernej atmosféry by bol hrad nádherný. Je to jedna z naozaj pekných zrúcanín s viacerými možnosťami posedieť si a prejsť sa a predstaviť si, ako to tu vyzeralo pred 500 rokmi. Slávnostne sme si rozdali diplomy a ešte než sa slnko dotklo hôr na obzore sme sa pohli dole. Značka schovaná podivne v zákrute nás doviedla medzi záhradky a chatky až dole k asfaltke vedúcej ponad hlavnú cestu doprava až k motorestu. Keď sme prešli dverami motorestu, slnko zapadlo definitívne a bolo 19:15. Za 15 minút nám pripravili výborné halaslé a ražniči a akurát o 20tej za nami veľmi príjemná obsluha zaklapla dvere motorestu. Všetko sme stihli na minútu! A ani chvíľku sme sa neponáhľali preto, aby sme niečo stihli. Premiestnili sme sa do Zádielu k druhému a autu a plní pokojného a krásneho pocitu z nevšednej zádielskej prírody sme zaradili naše reflektory medzi prúd svetiel plynule sa šinúcich k metropole východu. Sem sa ešte určite vrátime.
 

        Vďaka kamenistému povrchu je Zádiel vhodný na skoré jarné výlety – keď je inde ešte samé blato, tu sa príjemne poprechádzate už v apríli.
 

späť