VIHORLATSKÝ TRÉNIGOVÝ OKRUH
	[Ako oceniť...]

AKO OCENIŤ VYSOKÝ VÝKON NAPRIEK NEDOSIAHNUTIU VRCHOLU

       Ako už názov napovedá, táto výprava neprebiehala celkom tak ako bolo plánované, ale našťastie to neubralo na jej výnimočnosti. Každý rok otvárame turistickú sezónu výstupom na Vihorlat, pri ktorom prekonáme prevýšenie okolo 900 m a utvrdíme sa tým, že by nás túto sezónu nemalo nič prekvapiť – myslím náročnosťou. Čaká nás teda rok plný náročných prekvapení. Prečo? To hneď vysvetlím.

        Otvárací turistický výlet mal mať okrem toho, že bol prvý v sezóne, ešte niekoľko prvenstiev. Konal sa 1.mája, takže išlo o prvú európsku turistickú akciu nášho spolku, no odolali sme pokušeniu tváriť sa, že je to plánované a určené na počesť nášho vstupu do EÚ. Verte, čistá náhoda. Prvý raz sme so sebou vzali aj štvronohého turistu – pudlíka Alex a prvý raz sme sa hore rozhodli ísť červenou značkou z Remetských Hámier. Iba to posledné nebol dobrý nápad. Keďže podaktorí z nás sa deň pred výstupom dotrepali zo služobky o pol noci, ranný nástup a rajóny sa trošku zdržali. V slnečnom draku sa dvaja ľudia presunú z Košíc do Michaloviec za necelých 40 minút pri dodržiavaní maximálnych povolených rýchlostí v obvyklých miestach merania, no do Remetských Hámier je to ešte dobrých 20 minút po nie veľmi dobre udržiavanej aj keď miestami dvojprúdovej ceste. Riskujúc nápravy sme sa už v štvorici – Andrea, Filip, Paľo, ktorý sa pridal v Michalovciach, a neposedná Alex...áno, je to ženské meno, je to fenka, dorazili pred poľovnícku reštauráciu „na Hámre“. K cieľu  sme teda vykročili o 10:00, čo aj my sami hodnotíme ako podceňovanie hrdého Vihorlatu. Hrdého preto, že sa ani raz  nenechal zdolať len tak ľahko, každý výstup nám vyplnil celý deň a ak sme boli viazaní na bus, tak sme ho stíhali len tak tak. Škoda len, že nohy prestanú bolieť po týždni a za rok si už človek nepamätá, ako sa nadrel. Ale o tom hovoria iné stories na tejto stránke.

       Uvedomujúc si aspoň časový sklz sme nasadili rezké tempo a pochvaľovali si dobre značenú trasu. Budiž nám odpustené, lebo sme nevedeli, o čom hovoríme. Zo začiatku všetko išlo ako po turistickom masle: prešli sme dedinou a za ňou sme sa z poľnej poľnej cesty prudko stočili doľava do lesíka a do mierneho kopca pokračovali úzkou priekopou, ktorou asi zvážali kedysi drevo. Na je vrchu sme sa museli dať doprava hustým porastom aj napriek tomu, že to vyzerá nepravdepodobne, no stále“značkovo“. Za chvíľu sa konáre stratili a my sme kráčali lesnou cestičkou cik cak bukovým lesom. No a keď si zvolíte túto trasu aj vy, tu zažijete prvé prekvapenie. Cesta je síce perfektne značená na kmeňoch stromov, vždy od jednej značky uvidíte ďalšiu, no keď dorazíte na veľké rúbanisko, po chvíľke bezradného hľadania pochopíte, že ďalšie značky sa nachádzajú niekde na miestnej píle, v horšom prípade na spodku ľudového dreveného stola v dedinskej krčme. No nič, zorientovali sme mapu netušiac, že to ani zďaleka nie je naposledy a navrchu rúbaniska v rojnici roztiahnutej v približnom smere cesty na mape našli značku. Mohli sme ísť ďalej. Na podobné „hluché“ miesta narazíte asi ešte dvakrát, než sa dostanete ku trom skalám, no s trochou trpezlivosti sa dajú prekonať aj bez mapy. Výsmechom je potom miesto, čakajúce asi 300 metrov od rúbaniska, kde je možné z jedného miesta pozorovať 5, slovom päť, značiek, vzdialených do 20 krokov -  neodolali sme a natočili to aj na video – ako keby nás chcel niekto ukľudniť, že táto trasa je predsa perfektne značená, škoda, že sa nedajú brať značky do zásoby, použili by sme ich na prázných úsekoch ako cheat.

       Stúpanie terénu je na červenej značke pomerne rovnomerné na rozdiel od ciest iných farieb vedúcich na vrchol. Mohli sme si rozložiť sily a pravidelne odpočívať. Zabudol som spomenúť, že pre Filipa a Andreu mal výlet príchuť prvenstva aj preto, že si obidvaja prvý raz obuli svoje nové profesionálne hiking boots. Nechcem z toho robiť recenziu na trekingovú obuv, ale treba povedať, že Andreine topánky LOWA poskytovali oveľa väčšie pohodlie ako Filipove Garmonty. Boli rovnako bezpečné, pevné, mäkké zvnútra, no cenový rozdiel medzi nimi sa premietol do mäkkosti vrchnej časti obopínajúcej nohu nad kotníkom. Zatiaľ, čo LOWKY boli dokonale jemné a pri tom pevné, keď sa Filip pri Garmontoch zabudol a zaviazal vrchnú časť na doraz, mäkké vankúšiky doliehajúce na achilovu šľachu sa sploštili a teda prestali plniť svoju funkciu, čo znamenalo omíňanie šľachy a potom dvojdňovú lámavú chôdzu. Poučenie: Ak zaplatíte menej, treba akceptovať, že výrobok musí byť používaný presným vyhradeným spôsobom.

        Na Tri skaly sme sa vyšplhali o 15tej a prvý raz zazneli pochybnosti, že dnes Vihorlat dosiahneme. Utvrdzovalo nás v tom opätovné hľadanie neporiadne značenej cesty opakujúce sa každú polhodinu. Ten deň sme si vybrali najdlhšiu trasu na vyhasnutú sopku, ale nepočítali sme s neznalosťou terénu a značenia, čo by nebolo ani tak kritické, keby sme nevyrazili tak neskoro. Alebo naopak, dnes by sme to v tom čase zvládli vyhnúc sa blúdeniu.

       Z troch skál sme sa začali presúvať neuveriteľným tempom stále dúfajúc, že to stihneme a zvládneme. Hľadanie značiek nás naďalej pravidelne zdržiavalo.  Že Vihorlatské vrchy nie sú len také kopčeky sme nám potvrdili aj kopy snehu, ktoré sme objavili na miestach schovaných v hustom lese, ktorý miestami lemuje cestu. Nadšene sme si v máji hrábli do studivej hmoty, tohto roku začíname sezónu ako sa patrí – v skorú jar! Došli sme až k búde, pri ktorej sa značka bez varovania prudko stočí doprava smerom nahor (hneď za búdou). Prekonali sme aj túto „“ a postúpili do ďalšieho levelu. Konečne sme sa totiž ocitli na lesnej ceste, ktorá sa kryla so značkou a veľmi rýchlym pochodom sme došli až na sedlo Rozdiel. Po krátkej porade a občerstvení sme sa dohodli, že skúsime rovnako rezko po žltej doraziť na Tŕstie-rázcestie (na mape to bol taký malý kúsok, že vraj 30 minút tvrdila) a tam sa rozhodneme, či Vihorlat dobijeme alebo to vzdáme.

       Aby sme toho nemali málo, prudko sa ochladilo a zatiahlo. Napriek tomu, že sme v slnečné ráno nadávali na to, že zbytočne vláčime v batohoch svetre, šusťáky a mikiny, teraz sme ich víťazoslávne natiahli na seba a hrdninne kecali niečo o tom, ako je pre nás samozrejmé, že máme v batohu potrebné vybavenie – sme predsa profíci. Na strmom stupáku hneď po opustení sedla sme ich úspešne okamžite prepotili. Žltá trasa bude značkármi ešte menej obľúbená ako červená. Obťažovali sa máznuť farbu na strom tak raz za desať minút chôdze a zjavne mali málo bielej, takže značke chýbajú biele pásiky. Čosi si turista pomôže tým, že sleduje značky v opačnom smere, ale stojí to čas, v ten moment najviac nedostatkový zdroj. Nikto nám za daných okolností nemôže vyčítať, že sme sa od poslednej značky pustili po cestičke dolu vľavo od skál – viedlo to tamadiaľ tak nejak prirodzene, aj keď úplne mimo značkovanú, či skôr neznačkovanú trasu. Alex začala pokňukávať a pýtať sa na ruky. Ocenili sme, že to vydržala až sem, veď má len 7 mesiacov a lietala hore dolu, takže našu trasu absolvovala vlastne minimálne dvakrát. Vytiahol som prenosnú tašku určenú na prepravu unavených psov, Alex si nastúpula a ja som si ju prehodil cez plece. Ešte, že som už vypil dva litre (rozumej kilogramy) vody. Pod kopečkom sme znovu checkli mapu a pochopili, že trasa viedla z pravej strany skál. Naverímvboha sme sa pustili popri hustom lesíku, hľadajúc priechod, ktorý nás vráti späť na žltú. No našli sme len nejakú lesnú ale dosť slušnú cestu. Zákruta, prameň, na mape všetko jasné, dali sme sa smerom doprava. Po chvíľke sa odkiaľsi vzali dvaja cyklisti, tak ma napadlo poradiť sa s nimi, alebo skôr overiť či ideme tam, kam si myslíme, že ideme. Pozerali na nás dosť zdesene a vysvetlili nám, že tadiaľ rozhodne nedosiahneme tŕstie rázcestie, nenatrafíme na žltú ani zelenú. Že vraj, keď po ceste zahneme doprava, dostaneme sa na sedlo Rozdiel a potom červenou do Remetských Hámier. Dosť ma podráždili návhrom, že aby sme sa vlastne vrátili odkiaľ sme prišli. Nechali sme ich odísť, rozložili mapu a začali to brať vážne. Zákruta, prameň, odbočka na sedlo Rozdiel. Tentokrát sme sa našli, aj keď dodnes nie je jasné, ako sme sa tam odstali, ale veď prečo by Bermudy mali byť jediné na svete. Paľo trval na použití buzoly. Chvíľu som sa snažil zamaskovať, že mi nie je hneď jasné, ako ju použiť, ale keďže Paľo je držiteľom patentu, prečo by nemohol znovu vynájsť princíp použitia buzoly za 5 minút? Tak aj bolo, nastavil smer k Tŕstiu-rázcestiu, ktoré sme za 15 minút hladko našli. Tam sme si rozložili druhý potravinový tábor ten deň a Alex sa rozhodla, že ďalej pôjde opäť po svojich. Bolo 5 poobede, cesta dole trvá po zelenej asi tri hodiny – overené minulý rok, cesta na Vihorlat pol hodinu, ak si dáme do tela, ďalšiu polhodinu tam a ďalšiu späť, to máme štyri a pol hodiny, keď to priprátame k aktuálnemu času, robí to pol desiatej večer. Nejde o tú matematiku, ale ísťo pol desiatej večer lesom bez baterky je riadny horor. Padlo teda rozhodnutie vrátiť sa dole a nechať dnes Vihorlat nepokorený. Lačne sme sa pozreli na jeho siluetu a ja som vyhlásil tradičné „týmto pokladám turistickú sezónu za otvorenú“. Znelo to trochu unavene a sklamane. Dnes nezvíťazíme. Pritom sme sa tak snažili! Prekonali sme tak veľa „atrakcií“ veselých značkárov a vedeli sme nasadiť fakt poriadne tempo presunu a použili sme buzolu len raz a sprosté slová žiadne!
        V rámci môjho preslovu som našiel akúsi paralelu medzi našim vstupom do Európy a výstupom na  Vihorlat. Vidíme tam, môžeme tam, ale budeme sa musieť veľmi snažiť, aby sme sa tam naozaj aj dostali a okrem počasia nám v ceste bude brániť aj neznalosť prostredia. A zabudol som dodať, že nás možno niektorí európania pošlú späť domov po tej istej ceste...
        Zaprísahali sme sa, že Vihorlat padne, ako každý rok, ale tentokrát iný deň. Dobre značenou a už prejdenou zelenou značkou sme rezko kráčali dole do dediny. Skoro celý čas sme riešili problematiku používania buzoly a na základe chabej znalosti geodézie, zemepisu, matemiatiky a fyziky sme sa snažili určiť, za akých okolností sa môžeme na tento prístroj spoľahnúť. Záver si nepamätám, len stmievanie, únavu a zelený prúžok medzi bielymi. Do auta sme nastúpili o pol deviatej. Aj tak mi nedalo, aby som neocenil naše odhodlanie a vypätie, s ktorým sem sa až do poslednej chvíle snažili dosiahnuť vytýčený cieľ, odviedli sme dobrú turistickú prácu. Vydal som teda diplomy za absolvovanie vihorlatského tréningového okruhu a dodatočne v nedeľu ocenil všetkých účastníkov. A komu sa to nepozdáva, nech prejde uvedenú trasu za ten istý čas a určite tiež diplomom nepohrdne.

        No, počkaj Vihorlat!
 
 

späť