VŘESOVÁ STUDÁNKA 2003
	[Ako vznikne diplom za dvojvýstup]

AKO VZNIKNE DIPLOM ZA DVOJVÝSTUP

     Naše neutíchajúce  turistické nadšenie nás dostalo až k tomu, že sme na rodinnej dovolenke vyzvali bandu príbuzných, aby s nami vyliezli na horu poeticky nazvanú - Vřesová studánka. Kde že to je? Na severnej Morave, v pohorí Hrubý Jeseník. Pozn.: jesenka (smotana do kávy v žltej tube) má svoj názov vraj preto, lebo kedysi na obale hrdo niesla nápis, že je vyrobená z výberového mlieka jeseníckych kráv. Rozumej kráv, ktoré dýchajú ultra čistý vzduch, jedia tú najpanenskejšiu trávičku a nepoznajú stres. Dnes na obaloch čítame tak akurát o genetike a dúfame, že stresované jéerdéčkarske kravy nezošaleli pri strete s prudkointeligentnými riaditeľmi kravínov a že nám teda nezošpongovitie mozog tak ako im (obom). Možno, že zdrojom BSA nie je krava, ale kravina.
    Ubytovaní sme boli v slušne zariadenej vile v obci Kouty nad desnou. Kapacita vily činila 8 lôžok a využívať sme mohli bohato vybavenú kuchyňu, celkom luxusnú obývačku a príjemnú jedáleň, všetko v rátane príslušných elektrospotrebičov. Pod oknami tiekla riečka desná a raňajkovali sme na záhradnej teraske nad riekou. Tento raj sme si kúpili za 6500 českých korún za celý dom na týždeň. Uvádzam to tu len preto, že podobných ponúk v oblasti nájdete viac a dovolenka v Jeseníkoch je alternatívou aj pre menej solventných turistov.

    Ten deň sme, Andrea a ja, teda na našu túru nahovorili moju mamu, otca, švagrinú a maminých dvoch pudlov aprikotovej farby - Terri a Kami. Brat s deťmi sa po preštudovaní mapy rozhodol pre motorizovaný presun na Červenohorské sedlo, z ktorého je výstup na studánku o polovicu ľahší. Vidno, že je vojak z povolania, kótu dobije strategicky s čo najmenšou spotrebou zdrojov - času a energie. Navyše si myslím, že manželka by mu neodpustila straty v mužstve, ktoré tvorili ich spoločné deti. Takže bratova jednotka mala zaistiť priestor okolo kóty a naša dopraviť tam zásoby a zabezpečiť fotodokumentáciu.
 
    Z Kout sme vyrazili po žltej značke, ktorá vedie priamo dedinou smerom na sever. Po kľukatej asfaltke sme sa veľmi skoro vnorili do lesa obklopení kopcami. Pozdĺž cesty ticho zurčala Desná a vôbec nevyzerala, že dokáže zmiesť domy, cesty aj ľudí z povrchu zemského, ako to predviedla rok predtým. Čistota a nedotknutosť prírody u mojej mamy a švagrinej prebudila inštinkt pravekého človeka - zberača plodov spred miliónov rokov. Svedomito očisťovali cestu od malín, jahôd a vraních očí, či borievok, či čo to bolo. Otec si odkiaľsi vypožičal dobrú náladu a tak sa nám dobre šliapalo do nenáročného kopca. Zo začiatku sa mama rada so mnou podelila o "pochybné privilégium" viesť niektorého z neustále ťahajúcich psíkov. Potom však prišla na to, ako tejto energie využiť a pevne uchopila opraty pudlieho dvojzáprahu. Zrazu bola najrýchlejšia v skupine. Chýbalo už len niečo ako skateboard namiesto koča. Po krátkom občerstvení, asi okolo desiatej, skupina dorazila na zákrutu s porezanými kmeňmi bukov. V  mape bola označená ako rázcestie a možno keby sme si to vtedy všimli, zamysleli by sme sa nad tým, ktorým smerom sa rozcesťuje. Keďže pre nás to bola len zákruta lesnej cesty, po ktorej sme išli už tri hodiny a prilnuli k nej podvedomou dôverou, mamka plesla aprikotové kučery - hijó! a my sme plynulo  pokračovali vyjazdenými koľajami nahor. Vnútorný turistický hlas sa ozval až po necelom kilometri: "A kde ste naposledy videli značku?" Malému škriaturistovi v nás odpovedal hlbokým hlasom druhý: "Možno je to len menej poctivo značené, choďte ďalej, len ďalej....". Neviem, prečo sme ho poslúchli, keď mu spod turistickej baretky vykúkali malé rožky. My sme zjedli naše rožky so salámou a po tentoraz už príkrom svahu sme sa dostali  na nasledujúcu zákrutu. Na tejto bolo divné len to, že sa ďalej cesta zvážala smerom dole a na juh. (Použil som svoj minikompas - kľúčenku). Chvíľu sme sa radili a študovali mapu. Bolo jasné, že sme silne mimo značku ale Andrea a ja sme sa snažili rádobyprofesionálne zamerať našu polohu podľa tvaru cesty, kopcov a kompasu, ktorého dôveryhodnosť bola ostatnou výpravou okamžite spochybnená. Nakoniec sme neisto zabodli prst do mapy a zhodli sa na mieste nášho výskytu. Dôjsť k najbližšej značke znamenalo pustiť sa ďalej po ceste z kopca. Na kraji stál škriaturista a ako keď policajt reguluje dopravu ukazoval na nami zvolenú trasu. Rožky nemal (asi ich už zjedol) a tak sme mu uverili. Škoda, že si nikto nevšimol prekrížené prsty na ruke za jeho chrbtom. Naša výprava odhodlane šliapala vpred a ja som ľutoval každú stratenú vrstevnicu výšky, ktorú som si musel predtým vydrieť. Vždy na  mieste, ktoré malo aspoň trochu charakteristický tvar som skontroloval mapu a porovnával kľukatú čiaru cesty na papieri s tou skutočnou. Čím ďalej tým viac Andrea nadobúdala pocit, že nejdeme správnym smerom. Áno, blúdili sme. A klesali.
 
    Ako to už býva, turistický boh nám do cesty hodil ďalšie rázcestie a ešte aj so skupinkou turistov, ktorí na rozdiel od nás vedeli, kde sme. Ortieľ bol krutý: "Tahle cesta vede k chatám a tahle do Koutú, je to asi hodinka odsud." Sklamane som roztiahol mapu. Cesta z Koutú, zákruta severozápadne, kopec na východ. Uff, veď sme sa vrátili skoro na začiatok túry! Noví, doteraz nádejní adepti na členov nášho spolku takmer jednohlasne vyriekli, že idú cestou do Koutú, že končia. Dezertéri! Z tých nikdy členov neurobím - vzbĺklo vo mne. Ešte nikdy predtým sa mi nestalo, aby som nedošiel do turistického cieľa! Taká potupa...nie! "Ja na tu studánku dnes teda vylezu," povedal som rozhodne a v duchu dodal: "i kdybych mněl chcípnout!" Toto dokáže len hrdosť a sklamanie zo svojej chyby a zrkadlo v podobe milujúcej partnerky - Andrea sa rozhodla ísť so mnou. Dezertéri bez záujmu odkráčali a škriaturistu si odniesli v jednom z batohov. Mne s Andreou sa totiž odvtedy darilo.
Za cenu prúdu potu porovnateľného s potôčikom pri ceste sme vyšliapali späť na miesto, kde som prvý raz použil kompas. Tentoraz sme sa v určení polohy už nemýlili, sledovali sme si na mape každučký náš krok. Dostať sa však na najbližšiu značku znamenalo strihnúť si to krížom cez borievkovú stráň strmo sa týčiacu nad nami. No čo už? Poďme! Na turistické nohavice som si opäť pripol spodný diel a vkročil som do drobných škrabavých kríčkov. Ako som tak kde-tu preskakoval pováľané kmene stromov, vždy, keď mala moja botaska vkĺznuť späť do húštinky, predstavoval som si, čo asi urobím, keď šliapnem na zmiju. Navzájom si pokazíme deň.
Je fajn, že na značkovanom chodníku nebol nikto práve vo chvíli, keď naň z bočnej stráne vpadli dvaja udýchaní ľudia s majákmi namiesto tvárí. Pleskol som zadok na najbližší parez a natankoval som pol litra minerálky. Cítili sme sa ako na pekáči a vďaka vetríku, ktorý silnel sme sa museli priobliecť namiesto toho, aby sme počúvli zúfalý hlas prehriateho tela: všetko dole! Bolo pekelne dusno. Tešil nás len pohľad na modrú značku obďaleč -  teraz už je to v suchu, bol to prísľub dnešného víťazstva.
    Naozaj netrvalo ani dve hodiny chôdze a jednu zmenu farby značky a pred nami sa zjavila známa silueta malej kapličky na svahu - Vřesová studánka! Nevyslovené "sme machri!" nám vlialo energiu do svalov a my sme chytro zbehli k onému domčeku, ktorý slúžil aj ako prístrešok pre prameň. Podľa legendy, ktorej skrátenú verziu sme našli na stene vnútri, tu lovec naháňal raneného jeleňa a ten, keď sa napil zo studničky, uzdravil sa a zdrhol. Neskôr kaplnka liečivou silou vyvierajúceho prameňa čistučkej vody zachránila život aj samotnému lovcovi. My sme boli bohu vďačný už len za to, že nám doplnila totálne vyčerpané zásoby tekutín. Vďačný bez štipky irónie, mali by sme škaredú cestu domov, keby sme tak šli na povedzme Vřesový vrch, nie studánku, a na cestu dole by nám obom ostalo pol litra vody. Padli sme na chrbát vedľa seba do trávy a bolo nám fajn. Unavení,  s pocitom krásy z okolitej prírody a víťazstva nad sebou samými. Lebo verte, prekonávate seba, nie vrchy, a pre niekoho je viac vyliezť na kopec za mestom ako pre iného na Gerlach. Nad hlavami lenivo prúdili oblaky a svojimi tvarmi mi nepripomínali vôbec nič. Mal som vypnuté. Len prsty v mojej dlani a táto chvíľa boli dôležité.
 

    Z idylického relaxu ma prebral vlčiak doprevádzaný trojčlennou rodinou. Som psíčkar a tak som aj čosi priateľské prehodil smerom k nim. Pohoda, len sme sa nezhodli v tom, že je milé, keď sa ich vlčiak vymácha v studničke s liečivou vodou, z ktorej si ľudia berú vodu na pitie. „Ako sa krásne chladí!“ No, ja keď kúpem svojho psa, viem presne, akej farby z neho tečie voda. Ale nechali sme to tak. Vlčiak práve získal jeden život navyše, hodí sa mu, až ho postrelí nejaký krátkozraký bohatý lovec (imidžu) - v civile úspešný podnikateľ, ktorý lov pokladá za nedomzsliteľnú súčasť nedávno nadobudnutého snobského štýlu života.
Trička nám uschli, hodili sme do seba jablko a začali sa baliť. Pred odchodom som si ešte spomenul na škriaturistu: Dnes Ťa ale náš hikerko poriadne nakopal do zadku! Napriek Tvojmu vydarenému úsiliu napchať nám pod nohy bludné korene, sme sem my, dvaja skalní odhodlanci, vyšli a to sme vlastne  začali ako keby od začiatku. Na nás si neprídeš!

    Cestou dole sme zvolili inú značku. Tú, z ktorej naša výprava na začiatku zišla. No malý neprajník už nemal odvahu ukázať sa nám na oči a tak sme aj napriek strmým svahom bezpečne schádzali späť. A bez jediného blúdenia, či len zaváhania. Stmievať sa začalo presne v momente, keď naše uťahané nohy vkročili do Koutú. Keď sme vstúpili do našej vily, zase sa začalo rozžiarovať - v našich očiach. Boli sme totiž hrdinovia, aj keď nahlas nám to nikto nechcel uznať. Len na mamke si Andrea všimla, že ju mrzí, že tam nevyšla. Neviem, ako je to so ctižiadosťou a súťaživosťou u žien v porovnaní s mužmi, ale slovo dalo slovo a moja mama aj švagriná sa rozhodli, že na vřesku tohto roku dôjdu a teda najlepšie hneď druhý deň. Otca ani brata, vrátane jeho dvoch malých synov, tento počin nie len, že nenadchol, ale ani len nezaujímal. Brat predsa len navrhol, že môže autom vyzdvihnúť výpravu na červenohorském sedle, čo je výrazné skrátenie spiatočnej cesty.

    A tak sa stalo, že sme na vřeske boli zas, tento krát bez minutia odbočky a okrem mňa v prakticky ženskom zložení. Pri tomto pobyte hore som si bližšie obzrel zrúcaniny maličkého kostola, ktorý tu na vrchu kedysi postavili. Muselo stáť obrovskú námahu vystavať ho tu na vrchu a teraz z neho ostali len schody a železný kríž ako memento neúspešného pokusu pokoriť živly prírody. Naozaj zaujímavé miesto, tak samo uprostred zlatistej trávy a obkolesené škvrnami fialového vresu. A vôňou. Nevtieravou vôňou kvetín a horského vetra. Nečudujem sa, že sa do neho moja mama zaľúbila.
 
    Švagriná sa s nami rozlúčila a zamierila na červenohorské sedlo, kde ju čakal odvoz, no moja mamka sa rozhodla vrátiť s nami po vlastných. To oceňujem, predsa len sa v nej prebudil hrdý turistický duch. Neľutovala.  Zvolili sme si inú cestu, plnú výhľadov a pekných strání s borievkami a suchými stromami bizardných tvarov, tak typickými pre Jeseníky. Aj pre tie z jej detstva. Cestou sme sa rozprávali o živote, o hodnotách, okrikovali neposedné pudlíky, prezerali si kamenisté cestičky a vodou vymleté zrázy a to všetko šlo v tak prirodzenom mixe. Neviem to lepšie vysvetliť, ale viem určite, že prekonávať cesty v prírode ľudí zbližuje a dokážu povedať aj to, na čo roky len mysleli. Zoberte svoju rodinu, najbližších a len tak sa v rytme prechádzky s nimi porozprávajte. Veľa vám to dá, zrazu ich zasa budete vnímať a rozumieť im...
 
 
 
    Ako vidíte, obidve tieto výpravy patria do jedného príbehu a preto som potom neskôr doma vystavil spolkovú anomáliu - diplom za dvojvýstup na vřesovú studánku. Takto všetkým zúčastneným pripomína, že vôľa nám pomáha nielen dostať sa hore, ale aj uvoľniť sa tak a mať možnosť prežiť tie krásne zážitky, ktoré Vás nikdy doma v kresle nenájdu.
 
 
 

späť