VIHORLAT 2004
	[Bu bu bu!]

BU BU BU!

       Náš tohto roku už druhý pokus dosiahnuť vrchol kilometer vysokého Vihorlatu sa mal niesť v duchu masovosti. Horu, ktorá má zvláštny význam aj v našich pomyselných stanovách - robí totiž z účastníkov a bežných členov členov riadnych, mali ten deň zdolať 8my ľudia a dvaja psi. Na túru sa prihlásil dokonca aj zakladajúci člen Peter, ktorý s nami bol doteraz na jedinej túre - tej zakladajúcej - Vihorlat 2001. Keďže sa bývať malo na Paľovej chatičke, všetci dostali informáciu, že bez spacáku ani nech nevykročia z domu - veď kde by sa pomestili? Ja s Andreou sme chceli preľudnenie využiť na odskúšanie nášho nového stanu. Samozrejme, že počet turistov sa deň pred stretávkou znížil a aj spacáky sa stali prebytočným luxusom. V piatok na chate sme sa teda zišli piati: Andrea s Alex v taške, Táňa doprevádzaná orieškom Zinou, chatár Paľo, nový člen Mišo doprevádzaný odvahou skúsiť to s nami a ja Filip obvešaný dokumentačnou technikou.

      Chatka sa nachádza blízko Zemplínskej šíravy a mala nám poskytnúť útočište na nasledujúce dve noci. Výzdobou pripomínala bájne ruské dače. Perlou potom bola elektrická lampa vyzerajúca ako dve sviečky a dokonale imitujúca typický plápolavý plameň. S Andreou sme boli unesení toľkou romantikou! Baľšoja technika... Hneď po príchode Mišo vytiahol domácu slivovicu a nekompromisne ju rozlial do poldecákov. Paľo z nášho veľkého akciového Tesco-nákupu pridal ferneta a citrón a ja som dostal strach. Poznamenal som čosi o tom, že by sme si to mali nechať k opekačke na druhý deň, keď sa vrátime z túry, ale odpoveďou mi bolo cinkanie prípitku: "Tak, aby sme tam zajtra došli, nazdravie!" Veď to. Po ochutnaní nám všetkým v očiach naskočilo 60%, Mišo priznal, že "domáca", Paľo si odkašľal a podaktorí utreli slzy. .....
Plynule sme prešli na plánovanie trasy. Načrtol som farebné možnosti, ako dôjsť na Vihorlat a stručne popísal rozdiely medzi jednotlivými trasami. Diskusia trvala asi hodinu, pričom každý čumel  10 minút dôležito do mapy. Keďže nedochádzalo k zhode, Mišo a Táňa prehlásili, že je im to jedno a my sme odložili rozhodnutie na ráno. Nie, že by ráno mudrejšie večera, ale rozospatý protivník horšie argumentuje. Andrea sa snažila dobre naladenú spoločnost upozorniť na to, že výstup na Vihorlat nie je len tak a že by bolo vhodné skôr vstať ale druhému kolu bavorákov nezabránila. O pol noci sa ma Pali opýtal, že kedy vstávame. Aj by som mu povedal, že kedy by bolo potrebné, ale chcel som sa držať reality: tak 8:30. Možno to ostatných vyľakalo ako prvá vec na tejto výprave a šli sme spať.
 
 

        V spacákoch v posteli sa spí mäkko a tvrdo. Vzbudil ma pocit, že sa potrebujem zbaviť vypitej minerálky a narazil som na jedinú nevýhodu tejto bezva chatky - drevený budar ukrytý v hustom poraste záhrady, momentálne v naprostej tme. Nebol som si istý, či zvíťazí strach alebo základná ľudská potreba. Ani by som neveril, koľko vydržím. Aj napriek niekoľkým prebudeniam som to silou vole a zvieračov ťahal až do pol ôsmej.  Potom pamätajúc Tycha de Brahe som suchý záchod použil - počas 10 zurčiacich minút som rozmýšľal najskôr nad fyzikou - čas krát prietok - a potom nad anatómiou - 10 litrový močový mechúr? Moja povinná ranná výprava mala jednu výhodu - natočil som nádherný východ slnka, tohoročný september ponúka vydarené babie leto. Keď vstali ostatní, utešili ma, že nie som sám, kto si šetril do rána.

      Než sme sa naraňajkovali, sadli do áut a premiestnili sa do Remetských Hámier k poľovníckej reštaurácii, hodinky ukazovali desať. Rozhodol som, že nahor vylezieme po zelenej. Jednak ju poznáme z minulého roka a využili sme jej krátkosť na jar, keď nás počas prvého tohtoročného pokusu dobyť Vihorlat zaskočil čas a potrebovali sme zísť z Trstia-rázcestia čo najskôr dolu - ešte za svetla.  Kedže sme vtedy na vrchol nedorazili, výlet sme premenovali na vihorlatský tréningový okruh. Opustili sme zamknuté autá a vykročili hore do dediny. Naštve ma, ak absolvujem ďalšiu tréningovú akciu - pomyslel som si. Cesta ubiehala ako po masle.  Spoznával som každú zákrutu. Síce väčšina chodníka prechádza popod stromy v tieni, no aj tak sme po troch kilometroch prepotili prvú sadu tričiek. Otravoval nás len hmyz - húfy komárov. Repelentná indulona v recenziách dosiahla najlepšie skóre a preto som si myslel, že keď som si natrel všetky končatiny, som dokonale chránený. Ešte som to poistil aj chemickým repelentom nastriekaným na spodok nohavíc. Výsledok? Moje narepelentované ruky fungovali ako letiskové pristávacie svetlá a komáre bezpečne dosadali na moju tvár, aby uskutočnili svoj barter - krv za štípanec.

      Onedlho frekvencia prestávok zhustla a čas začal bežať akosi rýchlejšie. Naša výprava prekročila Porubský potok, a po pravici sme minuli  betónové skruže, keď sme na náš údiv zistili, že ideme po značke, ktorá naozaj vyzerala žlto. Mala byť zelená... Snažil som sa ostaných presvedčiť, že keď uvážime farebné spektrum, žltá je vyblednutá zelená. No na mieste, kde lesná cesta vyústi bokom na asfaltku a kde stopercentne treba ísť doprava, svietila na strome velká ŽLTÁ šípka DOĽAVA. Tak zase pre nás značkári nachystali darček. Tých vihorlatských fakt milujeme. Narýchlo sme rozložili mapu a štáb rozhodol. Keďže pôvodná zelená vedie na Vihorlat, je zakreslená v mape a dobre ju poznáme a o žltej ani len netušíme, kde končí, zavelili sme zahnúť na asfaltku vpravo. Čakal nás ostrý stupák, na ktorý sa nedá zabudnúť ani po roku. Ideme dobre. Na čistinku s charakteristickým asfaltovým kolečkom okolo trávy pripadla už najmenej piata prestávka. Mali by sme ju premenovať na zadýchanú čistinku, dalo nám zabrať dôjsť sem. Ďalej cesta viedla tmavším lesom a hneď na prvom strome objavil Paľo našu značku - neutrálnou farbou premaľovanú pôvodnú zelenú. OK, pôjdeme teda po sivej - aké originálne! Trošku nepraktická farba na hľadanie na sivých bukoch, ktoré nás obkolesovali, ale náš spolok sa nevzdáva. Ďalších 100 metrov prevýšenia nám naservírovali na oveľa kratšom úseku. Suché trička došli a vietor, ktorý v tých výškach naberá na sile začal nepríjemne chladiť mokrý chrbát. Obliekol som si čosi teplé na vrch a šliapal ďalej. Pokrútené buky vytvárali nad hlavami strašidelné tvary, ale za svetla ... kto by sa ich bál?
      Obedňajšie konzervy sme my paštikári pootvárali na Trstí-razcestí. Turistický ukazovateľ hlásal, že žltá značka kedysi vedúca na Sedlo rozdiel je teraz zelená a druhá strana vedie na Vihorlat. Značka z Remetských na rázcestie je teda zrušená. Psy vyžobrali štvrtinu našich májok a rožky k tomu jedli s typickým pohľadom:"Keď to musí byť."  Ja som si tu nechtiac "odložil" okuliare, na čo som došiel až oveľa neskôr a dúfal, že to bolo naozaj tu a že sa na nich nikto neulakomí. Keby som ich stratil, navždy by som ostal expertom na straty optiky v lese. Nestalo sa mi to totiž prvý raz. Mišo sa ma opýtal, ako ďaleko to ešte je. Myslím, že v jeho otázke nebola netrpezlivosť ani nedostatok elánu, skôr prvý prepočet, ako to stihneme. Zdalo sa mi, že by po ceste volil menej prestávok. Na Poľanu k známemu miestu s tabuľou vojenský priestor, vstup zakázaný nám to trvalo ďalších 40 minút. Našli sme tam novú drevenú besiedku a ukazateľ, ktorý hlásal, že zelenou značkou sa dostanete za tri a po hodiny do Poruby pod Vihorlatom. Usúdili sme, že došlo k označkovaniu neoficiálnej trasy, ktorou sme išli hore prvý a druhý rok - teda asfaltkou s Poruby až ku kameňolomu a potom ponad neho pozdlž potoka až sem. Načli sme poslednú prestávku. Aj keď budete už tak blízko vrcholu, urobte si ju aj Vy, neobanujete. Zložili sme sa neďaleko páru pätdesiatnikov, ktorí si tu zakladali oheň na opekanie. Podľa mňa boli len dôkazom toho, že sa sem dá dôjsť autom - bez urážky.

      Ďalší svah sme zdolávali prakticky silou vole. Snažil som sa dostať na čelo výpravy - jednak milujem ten pocit, keď pred sebou mám už len môj skalnatý cieľ a jednak som chcel kamerou dokumentovať víťazstvo ostatných. Kopec strmol a môj dych krátol. Stretli sme dve skupinky turistov, ktorí už schádzali dolu. Dve dievčatá mali na sebe len krátke tričká a krátke nohavice. Ako turistky v meste by možno vyzerali príťažlivo, ale momentálne ma napadlo len jedno: "To nemajú ani vodu??" Keď som videl ich rozhorúčené tváre, tipol som to na dobrý úpal. Veselosť ich však zjavne neopustila - zážitok z výstupu dodá silu. Posledné metre šplhania sa na skalnú plošinku si už snáď ani nepamätám. Proste som sa rozhodol, že ich prejdem aj bez dychu a bez nôh a aj keby som mal umrieť. To sa našťastie nestalo, tak som si rýchle zložil vak, vytiahol kameru a priložil k oku. Snažil som sa stlmiť svoje obrovské dýchanie, aby som nenatočil lodné zábery. Po chvíli šustotu sa ku mne vyvalili ostatní členovia výpravy. Bolo 15:30, keď sme zvíťazili. Všetci bez hanby zhodili tričká - skončili rozložené vôkol na sušenie, zaťažené vyzutými topánkami - tá úľava! Za päť minút päť tiel ležalo na kameňoch, vychutnávali sme ešte celkom hrejivé jesenné slnko. Vietor sa zmiernil a ja som si až teraz vychutnal letecký pohľad na krajinu okolo. Ani tento rok sme netrafili deň bez oparu, no dovidieť sa dalo až k medvedej hore a k lúči - strediskám na Zemplínskej šírave. Boli sme ako králi na tróne a veľká voda, husto zalesnené hory i maličké dedinky sa rozpriesterali kdesi hlboko pod nami. Pre tento povznášajúci pocit si sem prídeme aj budúci rok!
        Došlo na diplomy. Naše spolkové pero venované Paľom vypovedalo službu, no Andrea vytiahla jednu zo svojich tajných čiernych fixiek a mohlo sa začať. Keďže sa každý podpisuje na diplom každému, signovacia procedúra nadobudla slušné časové rozmery. Počas oceňovania sa Alex pokúsila zísť dole skalou s takmer 90 stupňovým svahom a na naše okríknutie sa síce chcela vrátiť, ale už veľmi nevedela ako. Nejak som jej pomohol a za odmenu dostala príkaz miesto! S Andreou sme šťastní, že máme psiu turistku, ale horolezkyňu už teda nechceme. Tuším som aj nahlas povedal, že o štvrtej by sme mali vyraziť späť, ale spokojne odpočívajúc na vyhriatom kameni som na to kašľal rovnako ako ostatní. Pred piatou sme sa zbalili a prešli na 100metrov vzdialený oficiálny vrchol Vihorlatu. Je o pár metrov vyšší a stojí na ňom kríž. Z prišrubovanej plechovej schránky Paľo vytiahol otrhaný zošit a prečítal pár viet. Ktosi tu hore prespal a dokonca aj lepiacou páskou opravil písanku. Všetci, čo to čítajú, dostávajú záchvat vďačnosti - lebo asi to chcel, či nie? Iní sa zasa chvália, že to bola "brnkačka". Pre nás nebola a keď tu nechceme prespať, ako ten blázon, čo so sebou na túry vlečie izolepu, mali by sme vypadnúť. Náš novopečený člen ešte urobí oficiálnu víťaznú fotografiu a už sa poberáme preč. Je päť hodín a stmieva sa o ôsmej, osem pätnásť presnejšie, ako tvrdí slovak.wunderground.com. Máme čo robiť!

      Nasadil som najrýchlejšie tempo, aké dokážem. Mišo sa ku mne pridal, aj on chápal psychologický moment mužov idúcich 30metrov pred hlavným pelotónom. Rýchlosť mala jedinú nevýhodu - horšie sa sledujú značky. Odrazu sa prebrala moja obrazová a vzorková pamäť. "Tadiaľ sme nešli," vravím Mišovi. Presvedčil ma ešte na pár desiatok metrov, ale potom som pevne zastal. Som si istý. Chvíľu sme bezradne hľadali zelený prúžok medzi bielimi a dobehli nás dievčatá s gentlemanom Paľom. Andrea neskrývala nevôľu nad rýchlym tempom a toto drobné zblúdenie jej nahralo na smeč. Netrvalo dlho a našli sme sa. Za necelú hodinku sme boli opäť na trstí - rázcestí. Akoby nič som si tu vyzdvihol moje odložené okuliare - nechceli mi veriť, že išlo o akt zbavovania sa záťaže pred poslednou fázou výstupu. Zúfalí turisti pod vrcholom vraj odrezávajú aj umelohmotné pracky z vakov - gram po grame pekne odľahčiť výstroj. Padol návrh využiť na cestu dole červenú značku. Vzhľadom na čas som odmietol riskovať dlžku a náročnosť tejto cesty. Vedie totiž okľukou a miestami stúpa aj na ceste dolu. Pobrali sme sa teda prudkým svahom po sivej - bývalej zelenej. Andrea zaostávajúc za všetkými priznala, že má problém s kolenami, že nemá šancu ísť tak rýchlo. Viem, o čom hovorila, bodanie v kolene Vám nedá veľmi na výber. Pochopil som, že popoháňať ju nemá zmysel, no snažil som sa jej vysvetliť, že ak sa v tomto hustom, zvieratkami presýtenom, lese ocitneme po tme, sme v takom průseri, ako nikdy. Dvaja sme sa po členky v suchom lístí plahočili zošupom dole. Táňa so Zinou, Paľo a Mišo išli napred a keď zmizli z dohľadu, Alex starostlivo vyňuchávala ich stopu 30metrov pred nami a dojemne občas pribehla k Andree, aby ju priateľsky a povzbufivo ňufla do lýtka. S naším psíčaťom sa nestratíme. Všetci sme sa opäť zišli na udýchanej čistinke, kde nás predvoj čakal. Obranárska Zina na nás najskôr vybehla s hrozivým štekotom, no keď uvidela Alex, obidve rozkývali svoje signalizátory radosti a zvítali sa. V tejto stále sa znepríjemňujúcej situácii vyzerali obidve strašne dôležito a dodávali nám akúsi asi neopodstatnenú istotu, že tu nie sme sami, že sa tu nestratíme. Po viac, než krátkom občerstvení nás čakal tentokrát asfaltový zostup. Keby sa tak dalo skrátiť jednu prestávku smerom hore a čas si vyčerpať pri tejto... Po asfalte sa šlo hladšie, no na kolená tvrdšie. Nejako sme však v dobrom čase zišli až na miesto, kde sa odbočuje do lesa a môj posledný pohľad ponad cestu neveštil nič dobré - za našimi chrbtami výrazne a rýchlo tmavla obloha ťažkými mračnami - znamenalo to len dve veci - dážď a skoršie zotmenie.
"Dúfam, že máte všetci pončá alebo pršiplášte?" opýtal som sa s nádejou v hlase. Podaktorí mlčali a ja som si to ani nechcel vysvetliť tak, že nemajú. Dodnes to neviem. V lese svetla ubudlo, pretože koruny stromov vo výške tvorili takmer nepriepustný strop. Tieň, ktorý nás ráno tak tešil mi teraz nepridával na nálade. Ukludňoval som sa v duchu výpočtami: baterka na kamere so zapnutým svetlom nám už teraz vydrží maximálne 15minút, keby som použil night shot a na displayi sledoval infraobraz, tak 20, ale efekt je výrazne nižší. S mobilmi môžme svietiť núdzovo ešte tak 2x20minút, pričom s tak mizerným svetlom budeme postupovať oveľa pomalšie.

      Odrazu sme proste boli v tej situácii - tmavý les, šero, obloha ešte milostivo tmavomodrá a za chrbtom búrka. Podvedome sme pridávali do kroku. Poprosil som pána boha, aby sme z toho vyšli v pohode ale poprípade s ponaučením pre tých, čo sa im nechcelo vstávať. Psy znervózneli a občas poštekávali do lesa. Ja som ešte urobil  pár záberov - ak vyviazneme, bude fajn video. Paľo s Mišom šli pár metrov napred a dievčatá vzadu sa sťažovali, že nechcú ísť posledné v skupine. Počkal som ich teda, ale vždy po pár minutách som sa prichytil pri tom, že idem síce s nimi, ale dva kroky napred. Inštinkty sú hlboko v nás, uvedomil som si. V mysli sa mi totiž vybavil úryvok z prírodopisného filmu na discovery, kde sa tiger ženie za stádom antilóp, ktoré hystericky prchá a naháňa ho až dovtedy, kým sa z neho na konci neoddelí slabší jedinec, toho dobieha, tlapou zráža na zem a zubami pretína  tepny. Keď Alex zasa zavrčala do tmavej húštinky, zapozeral a započúval som sa. "Kroch, kroch!" alebo sa mi to zdalo? "Kroch! KROCH!" odpovedalo mojej myšlienke divé prasa. Dobehol som Andreu s Táňou a čo najkludnejšie im oznámil, že nič iné ako prasa to byť nemohlo. Táňa zvískla a obe sa pustili do behu. Kolená nekolená, za sekundu sme boli všetci piati spolu, začali sme robiť čo najväčší hluk a ešte viac zrýchlili tempo presunu. Obzeral som sa, no prasa, ktoré vraj bez problémov roztrhá človeka, ako ma neskôr veci znalý Peťo uistil, sa rozhodlo nechať nás ísť. Môj priateľ turista a horolezca tvrdí, že adrenalín je hnedý; ja tvrdím, že by cez môj stiahnutý zadok neprešiel. Po pár napätých minútach sme priam vyleteli na čistinku, ktorou cesta pokračovala. Všetci okrem mňa pozhadzovali vaky a ja som si až teraz uvedomil, ako ma bolí chrbát. Pri poslednej zastávke som si neutiahol popruhy tak, ako sa patrí. Vo vzduchu sa vznášalo nevyslovené "už je to za nami", no pamätal som sa, že na konci čistinky je ešte jeden tmavý lesný úsek. Obloha odrážala posledné zvyšky zapadnutého slnka, keď sa Mišo s Paľom pobrali k lesu na druhom konci lúky. Ja som čakal, kým sa sestry občerstvia a pobalia si veci do ruksakov. Videl som, ako chlapi došli k lesu a zrazu skameneli v pozore. V zápätí urobili unisono krok späť. wrouuug! začul som z lesa. A znovu. Medveď?! Rozbehol som sa k nim. Cestou som zasa počítal: je 20:00, v ideálnom prípade celých 15 minút do absolútnej tmy. Ak je v lese medveď, musíme porast obísť v neznámom teréne, čo bude trvať viac ako štvrťhodinu a kde z lesov vyjdeme budeme mocť tak akurát hádať. Pán boh ma vyslyšal s tým ponaučením až dosť, ale nejako pozabudol na prvú časť mojej prosby - aby sme šťastne z tohto vybrdli. Rev z lesa neustával. No keď som k nim dvom dorazil, už sa usmievali popod fúzy. "Čo to je?" opýtal som sa  ešte stále v strehu, ale už i bez ich odpovede som rozoznal pravidelné túrovanie motoru - žiadny medveď ale píla, či motorka. Po uistení, že naozaj nebezpečie nehrozí, sa k nám Táňa s Andreou pripojili. No nehrozí.... Kto po tme reže v lese drevo, tiež to nebude žiadny slušný a priateľský človek, aj keď možno zatmel ako my. Prefrčali sme cez "medvedí lesík" a vyšli na hlinenú cestu nad dedinu. Konečne civilizácia! Prežili sme. Očakával som histerickú veselosť príznačnú pre únik pred strachom a domnelým nebezpečenstvom, ale jasne ju prehlušila únava. Spomalili sme na rýchlosť pichajúceho kolena a dovliekli sme sa už úplne nočnou dedinou k autám. Našťastie tam stále boli. Mnou riadené seicento vyrazilo ako prvé, ale po dvoch zlých odbočeniach prevzal Paľo zodpovednosť za návrat ku chate. Bolo to istejšie.

      "Doma" sme s Andreou všetkým pripravili za tanier vifonky od Carphatie. Ostrá chuť preberie, teplé zohreje a trocha rezancov utíši najhorší hlad. Tak, ako v lipovciach som v ten moment neveril, že budeme schopní ešte nejakej grilovačky, no než som sa prezliekol, nechal si namasírovať stuhnutú šiju a trapézy, vonku už blčal oheň v malom, ale šikovnom ohnisku. Mišo prijímal slová vďaky a obdivu bez rozpakov ako správny, hrdý pyroman. Naozaj zprevádzkoval ohnisko šikovne a rýchlo. Na stole sa ocitli špízy, nakorenené mäská, zelenina a fernet. Pridal som tokajské. Už si nepamätám, na čo presne sme pripíjali, ale určite na víťazstvo a v duchu na prežitie. Náš spolkový grill-guru Paľo vytiahol provizorný grill - vyzeral drôteno - a začal voňavými tesco-špízami. Úlohu dídžeja prevzal Mišo a chatkovou osadou zaznel náš obľúbený elán. Ako to vnímali susedia neviem, nebolo ich počuť. Nakoniec sme trošku ubrali volume, kedže prinajmenšom Paľo ich ešte v živote stretne. Ku ohníku som si rozložil záhradné kreslo ale než som nakrájal zeleninu, obsadili mi ho postupne všetci ostatní. Ešte trochu tuhšie špízy v nás zmizli ako nič a nad ohňom zakvapkalo bravčové.... Neviem, či to má súvis, ale presne v tom čase začala predvádzať svoje vokály Táňa. Keď zaznela sestrička z kramárov, spieval už aj Mišo s Andreou. Paľo a ja sme si zachovali sebakritiku a nepridali sa. Alebo to bolo o odvahe? Táňa sa začala celá vlniť do tanca, iba ruky držala nad plameňom, schladilo sa totiž. Kto si objedná DVD z tejto sezóny, može to aj vidieť, textový opis predsa len nie dokonalý...

      Uťahaných Psíkov z odpočinku rušila iba slinky povzbudzujúca vôňa pečeného. Nakoniec sa im ušli šľachy a nejaká ta kostička. V jednu chvíľu nás Mišo sympaticky prekvapil, keď vyhlásil akt pálenia diplomov. Podišiel k ohňu a slávnostne prečítal meno každého, kto mal ísť s nami a tesne pred tým dezertoval a k tomu nejaké oduševnené slová kritiky. Potom hodil diplomy do plameňov! Tak! A majú to, zradcovia. Zhoreli ako za čias inkvizície a my sme museli uznať, že tak (pre vec) zapáleného člena sme dosiaľ nemali. Všetko som natočil. Paľo sa vyznamenal a hodinu pred jedenástou sme si pochutnali na perfektnom mäse. Ešte lepšie ako v Lipovciach! Dievčatá sa po tejto nočeri, lebo večer už teda nebol, pobrali spať a my chlapi sme ešte dorazili svoje víno a fernet. Mišo dorazil svoj dvakrát. Okolo polnoci sme už všetci padli do postelí a deň plný potu, námahy a strachu, ale hlavne vítazstva, srandy a pohody sa ospato skončil.
 
 

        Druhý deň sa nikto z postele neponáhľal. Neskoré raňajky sme si dali v blízkom penzióne Salaš. Kuchyňa perfektná, obsluha zvláštna. Mišo si objednal "rozbité" pivo a čašníčka mu odvetila, že musí povedať, čo do toho chce lebo citujem: "také bludy tu nichto nepije - tak by som povedzela". Nestojím o to, aby môj vkus, či chute hodnotil z mojich peňazí platený čašník. Keby ste náhodou nevedeli, rozbité pivo je pivo bez bubliniek - Miša totiž po včerajšku bolelo v hrdle. Ak nemáte organizmus úplne ok, najlepšie je vyliezť na Vihorlat a potom si zaspievať v chladnej noci. Je to proste parťák. Napriek vysvetleniu, čo má čašníčka doniesť, odmietla pivo zbavovať bubliniek. Iba k nemu pridala lyžičku - zn. urob si sám. Svoj prozákaznícky výstup zakončila vetou: "Donešem i handru?" Ha, hááá.... Je fakt, že keď Mišo pivo zamiešal, bublinky ho opustili naraz a na obrus, takže tú handru treba bolo. Ale aby sme nevykreslili Salaš ako nejaký zlý podnik, naozaj nám tam chutilo, i keď drevorubači by si vždy objednali po dve porcie a ceny boli akceptovateľné tak, ako čistota a výzor celej reštaurácie. Izby sme nevideli. Na príjemnú a peknú terasu môžete aj so psíkom. Do obeda sme sa poflákali, trochu popratali a na obed zas navštívili salaš. Po včerajšom výkone sme si objednávali hlavne mäso - bielkoviny na regeneráciu svalov, presnejšie superkompenzáciu. Ostávalo ešte urobiť rozpočet, keďže všetko doteraz cvakal Paľo. Dúfam, že sa mu čosi vrátilo....
        Tentoročný Vihorlat bol nielen väčšou akciou čo do počtu ludí a opečeného mäsa, ale zažili sme oveľa viac adrenalínu ako doteraz. Prijali sme Miša a Zinu rovno za riadnych členov tak isto ako našu Alex a Paľa sme sa rozhodli za obetavú prácu na webe (prihlasovací systém), častú účasť, získavanie nových členov a tak vôbec vymenovať za jedného zo zakladajúcich členov. Prináša mu to napríklad právo disponovať s majetkom spolku, čo v praxi znamená, že môže dopiť zvyšok fernetu alebo používať spolkové pero v bežnom písomnom styku.
 
 

späť