VIHORLAT EXPEDITION 2002
	[Naprogramovaná expedícia]

NAPROGRAMOVANÁ EXPEDÍCIA

     Druhú výpravu na Vihorlat a vlastne druhú výpravu našeho spolku celkom sme začali v Jovse, kde sme odparkovali Paľovho strieborného šípa značky Oltcit. Niet nad rumunskou prácou korenenú francúzsku konštrukciu. Autobusom sme sa jednu zastávku presunuli do Poruby pod Vihorlatom. Overená cesta z minulého roka nesklamala, akurát sme na ňu narazili oveľa neskôr, lebo keď sme minuli dedinskú krčmu, pred ktorou sme neodolali zvečniť sa dokiaľ vyzeráme ako turisti plní sily, vydali sme sa po poľnej ceste. Ak sa vydáte po asfalke ďalej a obídete vojenskú strelnicu, popri altánku sa dostanete na tú istú cestu vedúcu na Vihorlat.
        V expedičnej skupine boli dvaja programátori - Paľo a Radovan, takže cesta nám pri družnom rozhovore o C++ a algoritmoch grafickej knižnice openGL ubiehala veľmi rýchlo. Občerstvili sme sa už štandardne v drevenom sedení pri potoku naľavo. Pred nami boli už len strmé kopce, takže sme do seba vpasovali každý po rožku. Napriek upozorneniam zo strany riadnych členov spolku Andrey a Filipa si ítečkárska čast expedície vzala dokopy 2l vody. Na výčitku, prečo neposlúchli sa bránili tým, že pôvodne chceli brať oveľa menej vody. Už to bolo podozrivé...
     Asi o hodinu a pol sa cesta prudko skrútla doľava a došli sme k dobre známemu kameňolomu. Známy je najmä tým, že sme ho minulý rok prešli a namiesto cesty ponad neho sme pokračovali ďalej rovno a o 500metrov neskôr sme to chceli zachrániť výstupom na svah smerom k Vihorlatu (odhadom). Takže sme si vyrobili výstup na úplne inú horu. Teraz sa nám to však nemôže stať! Vyliezť nad kameňolom bolo hotové turistické peklo spestrené zmiznutím akejkoľvek značky. Vsadili sme teda na istotu - potokom kolmo na svah hore. Intervaly medzi oddychovými pauzami sa skracovali. Programátorské duo fajčilo menej. A potok si svoj prameň schovával ešte dlho. Keď už sa stúpanie zmenšovalo a hora zaguľaťovala, zdalo sa nám, že čosi nie je v poriadku. Urobili sme krátky rekon po vrstevnici do oboch strán, ale nenarazili sme na žiadny oriantačný bod ani výhľad, všade boli vysoké husté buky. Tak teda na istotou - ďalej potokom. Turistický inštinkt nás nesklamal, potok pramenil priamo pod čistinkou, kde je známy drevený stôl s tabuľkou VOJENSKÝ PRIESTOR, VSTUP ZAKÁZANÝ. Už sme doma, tu to poznáme, už nás čaká len posledných pár sto ostrých metrov. Dorazili sme zásoby a hrdo vyšli hore.
      Nastalo klasické vyzúvanie, rozbaľovanie zostatkov potravín a kochanie sa výhľadom. Počasie nám vyšlo, Vihorlat stojí za to. Zatiaľ sme boli na pahorku pár desiatok metrov od oficiálneho vrcholu, kde sa nemusíte s nikým tlačiť a pocity sú prakticky rovnaké. V polovici nášho rozjímania k nám došli nejakí teenageri, že či nemáme požičať vodu. Amatéri! Už aj tak sme dotovali vlastných členov výpravy. Zaváhal som, ale dal sa napiť, nechcem mať na svedomí dehydrované deti. Dúfal som, že odmenou mi nebude nejaká infekčná choroba. Prehodili sme pár slov z odpíjačmi a potom už sme pasovali nových dvoch členov UTSM za riadnych. Neskrývané prekvapenie sa zračilo v tvárach nováčikov, ktorí preberali svoj prvý turistický diplom. Aj radosť mali. No od tejto udalosti sa už smiech vytrácal. Únava urobila svoje. Cvakli sme pár víťazných snímkov pri obelistku, no nálada sa horšila. Priznanie niektorých členov, že si mysleli, že výstup na Vihorlat je poldenná záležitosť a že na poobede mali dohodnutý iný program hovorili za všetko. Nevedeli sa vyrovnať so svojim zelenáčskym turistickým plánovaním.
        Cesta dole po modrej značke do Jovsy je pre skúsenejších turistov pomerne dobre značená, aj keď v niektorých úsekoch nie príliš husto. Ale inštiktívne sa dá nezísť z trasy. V hustom lese Vás bude čakať potôčik, ktorý veľmi príjemne osvieži nohy. Potrebujú to. Cesta je natoľko strmá, že sa neoplatí stratiť koncentráciu a napätie v nohách ani na jeden krok. Ľahko sa tam dá vymknúť kotník a kto má problémy s kolenami, nech ide späť tou istou trasou, ako prišiel.
        Keď z lesa vyjdete opäť na asfaltku, po 20 minútach Vás bude čakať nemilé prekvapenie. Značka sa stočí doľava a zmizne za plotom obrovskej obory, postavenej, to je na zamyslenie, napoly v CHKO a napoly vo vojenskom priestore. Aj keď sa nabáda otázka, kto si to môže dovoliť, doporučujem nepátrať po majiteľoch alebo používateľoch a ani veľmi neobzerať drevený amfiteáter slúžiaci pre strelcov, ktorým popred neho nadháňajňu zver. Najlepšie urobíte, keď sa vydáte popri plote doprava (teda tak, že sa ľavou rukou držíte plota) a ďalej po asfaltke kráčate tak dlho, kým sa plot neuhne prudko doľava - našli ste druhý roh obory. Zabočte aj Vy a držte sa plota, miniete pascu na diviaky: malú ohrádku s vrátkami, ktoré pustia len dnu a nie von a za ktorými je kopa návnady. Po poľnej ceste lemujúcej tento pletivový plot dôjdete až do lesa a aj keď sa plot opäť stočí doľava, Vy tentokrát pokračujte rovno, až kým nedôjdete k potoku. Ten treba prekročiť a po asfaltke za ním sa dať smerom doprava.
        Keď sme zvládli tento obchvat a treba povedať, že sme nemali žiadnu nápovedu a nechali sme sa viesť len čistou turistickou intuíciou, aj my sme nakoniec došli na asfaltku. No až keď sme po nej dorazili k prameňu na konci Jovsy, až vtedy sme si boli istí, že sme išli dve hodiny správne. No... maximálne sme mohli skončiť v inej dedine... Do fliaš sme načerpali "vajcovku" a nechali sa dopichať početnými húfami komárov. Stavte sa, že tam budú!
        Už ostávalo len nalodiť sa do strieborniaka a v zapadajúcom slnku sa vrátiť do Michaloviec. Verte, bol to riadny zaberák a zhoršená nálada zdvojnásobuje únavu. Ale pocit víťazstva a diplom pod vankúšom nás tešil a teší doteraz. Noví riadni členovia prechádzajú ozajstným krstom.
 

späť