TURŇA 2005
[V kukle na turňu]

V KUKLE NA TURŇU

       Začiatkom februára, nedávno potom, čo krajinou prešiel studený front a opät raz zaskocil celý rok perfektne pripravených cestárov, je lepšie vybrať si ľahšiu túru, pretože ťažko odhadnúť, koľko snehu kde ostalo. Na krátky výlet sa nebudete trepať niekam ďaleko a teda ani vysoko a tak som rozložil  tú turistickú mapu, na ktorej sa nachádzajú Košice. Zrak mi zablúdil na jej ľavý okraj - hrad Turňa. Môj obľúbený. Vždy znižujem bezpečnosť premávky, keď okolo neho frčím v služobnom aute, lebo si záľubne zrúcaninu prezerám. Minivýletík sa mi pozdával, pretože podla mapy to z Hája mala byť hodinová prechádzka takmer po vrstevnici.

        Žltého draka sme zanechali na parkovisku motorestu Pod hradom, pretože sme mali v úmysle dnešnú námahu odmeniť dobrou a bohatou večerou. Po rozbitej ceste do Hája sme našťastie nemuseli ísť dlho a v Petrovom mercedese to zas až tak nenabíjalo. Peter ešte urobil krátku zastávku v Turni u výrobcu pletených vecí a zakúpil si dva páry zimných ponožiek a kuklu proti zime s malým otvorom na oči a nos. Celý nadšený si ju hneď nasadil a šli sme do Hája. Cestou dedinou na nás vykukol kostol - ideálne parkovisko a Peter šliapol na brzdu. Prostredie nebolo vďaka malému priestoru veľmi ideálne na odstavenie auta, radšej sa opýtame dvoch žien stojacich pri bráne hneď vedľa. Neviem, ako by to dopadlo, keby si Peter v poslednom momente neuvedomil, že vystupuje z čierneho mercedesu v čiernej kukle na hlave. Ja byť na mieste tých dvoch žien, radšej by som  súhlasil so všetkým. No Peter si na poslednú chvíľu zabijácku pokrývku stiahol dole, ale aj tak až po tretej čo najmilšej vete dobrého chlapca, ktorého pre istotu zahral, sa dedinčany ukľudnili a pritakali, že parkovať možno a pridali dokonca, ženjalepšie "taktoL pozdĺž ich plota. Pre každý prípad ale ešte premerali zvyšnú úposádku auta, či naozaj nie sme výpalníci alebo apsoň bankoví lupiči. Tých na Slovensku v poslednej dobe stretnete pri každej druhej návšteve vašej pobočky.

        Hneď po vystúpení sme si všimli obrovského betónového anjela za plotom cintorína. Vtedy sme ešte nevedeli, čo tu robí a odkiaľ sa tu vzal. Mysleli sme, že ide o miestnu obecnú pompéznosť. Andrea tasila dokumentačnú techniku  a výprava vykročila v ústrety nečakaným zážitkom. Nečakaným preto, lebo len čo sme prešli dedinou plnou naozaj originálnej výzdoby domov (doskový panáčici v klenbách, žlté plechové kvetinky a iné vkusy), vyšli sme na lesnú pešinku a na križovatke sa rozhodne vydali vpravo, teda zlou cestou. Vlastne, ako sa to vezme. Žltá na mape vyzerala, že vedie vľavo, teda na juh k hradu a aj inštinkt velil tým smerom, no žltá reálne viedla doprava, výrazne svietiaca na každom druhom kroku.

        Cesta sa hadila do prudkého kopca a Alex lietajúc medzi nami odstreľovala gejzíry snehu spod zadných noh. Bude materiálu na dvd hiking 2005, tešili sme sa. Po ceste sme riešili svetové problémy typu "vznik druhu homo computers" a pod. Všetko išlo hladko až do momentu, keď zmizla značka. Zameral som gps a zistil, že síce sme doteraz správne kráčali po žltej znacke, no táto evidentne vedie na hor - na zádielskú planinu. Pokračovali sme teda bez farby povodným smerom a chodníček sa stratil. Prebrodili sme sa nízkym netknutým snehom pár desiatok metrov a vyšli na známe miesto s nádherným rozhľadom do zádielskej doliny a cementáreň. Toto "odpočívadlo" poznáme z našej túry Zádielské dobrodružstvo 2003. Vtedy šantila jeseň a všade žiarilo nespočet farieb. Teraz chladný sivý kameň kde-tu zakrývali zvyšky snehu.

        Po prestávke sme už presne vedeli kadiaľ ísť. Napojili sme sa totiž na modrú, ktorá už s určitosťou viedla k hradu. Minule sme po ostrých kameňoch kráčali v botaskách, tentokrát nás hikerky podržali. Iba keď sa klzké balvaniky skrývali pod snehom, tempo sa spomalilo. Tesne pred samotným výstupom na hradný vrch bolo potrebné zostúpiť z planiny celkom strmým kopcom a ozvali sa kolená. Tento raz dievčenské. Nevadí, počkáme sa, nejde o preteky. Slnko sa už skláňalo k horizontu, ked sa Andreina dlaň dotkla západných hradieb - Prvá! Chceli sme sa ešte potočiť, pofotiť a porozhliadnuť, no došli zdroje. Baterka od kamery skapala, karta vo foťáku zahlásila Full a slnko nám odrátalo posledných 5 minút viditelnosti. Škoda, mám Turňu tak rád a vždy sem dôjdem tesne pred tmou. Rozdanie diplomov sme pozdržali a namiesto toho sa zbalili na krátky zostup k motorestu. Keď sa skupina vzdialila, ja s Andreou sme predsa rýchlo hrad prebehli, musíme sa ešte vrátit, je taký tajomný a majestátno silný, akoby som počul ťažké okované kroky a rinčanie zbraní. No jasné, ostali sme aj preto, že nám trebalo čúrať...

        V motoreste nás privítali ako sa patrí a teda vlastne ako vždy. keď sem prídeme - vrelo a rýchlo. Na stole pristali jedálne lístky a sama majiteľka nás prišla presviedčať na jej špeciality. Ako sa neskôr ukázalo, špeciálna maďarská kuracia je obyčaná naša kuracia, akurát v nej kuchár "zabudne" celé neporušené kuracie stehno. No ostatné "odporúčané" bolo špičkové a hodné gurmánskej medaily - super pripravené ľudové recepty. Len čo sme si objednali, skočil som s Petrom po jeho auto do Hája. Po príchode sme sa plynule zapojili do debaty o betónovom anjelovi strážnom zvanom Hájskom. Nie je z betónu a nie je to ani dedinská pompa. Anjela tu
nechali filmári známeho trháku Behind enemy lines. Zo zádielu sa na chvíľu stala juhoslávia (asi sú natoľko drahí, že nakrúcanie ich prostredia sa musí odohrať u nás) a motorest sa stal malým hollywoodom. Ani sa nám nechcelo veriť historky pani majiteľky, ako na prianie známeho juhoslávskeho kameramana zháňali 6-týždenné jahňa a ako ľudia zvučných filmárskych mien jedli pri tom istom dubovom stole ako my. Motorest je totiž napriek super jedlu, výbornej a milej obsluhy, miestami dosť ošarpaný a obyčajný. Jasné, spali v Košiciach v Slovane, tuná len jedli medzi natáčaním. Počas porovnávania scém z filmu s realitou ("viete, ako beží v tom filme tým potokom, to je tuná turniansky potok a keď skočil do jamy plnej mŕtvol, tak to bolo hentam, nahádzali tam figuríny") došlo na naše diplomy a patričné kolščko podpisov. A predstavte si, na druhý den... a vôbec, nebudem tu plátvať historkami, ktoré si môžete vypočuť priamo tam, pri chutnom jedle, v príjemnej atmosfére a od človeka, ktorý ich prežil. Poradil som pani majiteľke, aby urobila z toho natáčania aspoň takú nástenku, akú tam majú o hrade (visí v rohu), no nejako nerozumela reči mljho kmeňa. Jej podnikateľská slovná zásoba sa obemdzovala na výrazy týkajúce sa jedla, ubytovania, služieb, pohody a prozákazníckeho prístupu, no marketing v nej chýbal.

        Tak či onak, prežili sme fajnový večer a záver výletu adekvátny námahe pri ňom. Poďakovali sme a tesne pred záverečnou s pocitom závisti, že nikdy neuvidíme Behind enemy lines v originálnej, komerčne nezostrihanej verzii (ako to vraj videla majiteľka), sme vypadli. Na parkovisku došlo na rozlúčku a pocit dobre strávenej soboty. Do Košíc je to kúsok a tak onedlho už sme dopriali našim turistickým organizmom zaslúžený odpočinok - v posteli.
 
 

napísal: Filip

 
 
 
 
 
 
  

www.utsm.szm.sk