SLÁNSKA ŠIMONKA 2004
	[Piata Hora]

PIATA HORA

      Bola sobota večer, keď sme sa s Filipom konečne rozhodli, že zajtra pôjdeme na Šimonku v Slánskych Vrchoch. Pôvodne sme boli dohodnutí s Paľom a Táňou, ktorí už sú našimi členmi. Ale v tú sobotu ma napadlo, že zavolám aj svoju kamarátku Anku, ktorá už niekoľko predošlých výletov vytrvale odmietala. Mala som šťastie a Anka súhlasila, zato Paľo sa tentoraz nepridal. Nevadí. Dali sme našim spoluturistkám inštrukcie o oblečení, lebo jeseň už bolo poriadne cítiť, tak aby sme nakoniec všetci neležali v posteliach (ako Mišo po návrate z Vihorlatu). Naša Alex, chuderka, si vylomila pazúrik a chirurg Filip ju chystal na operáciu. Po telefonáte na veterinu sme sa však radšej rozhodli to nechať na zajtra a na odborníka. Napriek tejto malej komplikácii som sa veľmi tešila.

       Druhý deň – nedeľa. Už v pomerne skoré ráno sme seicentom mierili do Kojatíc. Vyzdvihli sme Anku, ktorá bola naladená zhruba ako počasie. Všade sa váľala hmla, mrholilo, síce veľmi jemne, ale pri dlhšom pobyte vonku išli chlad a vlhko až pod kožu. A fúkalo. Fúkalo veľmi. Skoro ako v Košiciach. Nalodení v aute sme došli do Prešova, kde nás čakala naša posledná kolegyňka – Táňa. O jej nálade a chuti do tohto výletu podotknem len toľko, že ráno mi volala, či teda naozaj ideme, lebo jej sa veľmi nechce. Filip nás vyhodil v Tescu kvôli posledným nákupom a odišiel k zverolekárovi ošetriť našu opičku. Operácia dopadla dobre, pacientka to prežila a dokonca bola plná elánu do turistiky. Dalo by sa povedať, že bola vlastne z nás všetkých najplnšia elánu. Filip to tiež videl skepticky. Keď sme sa konečne vytrepali z Prešova, adekvátne rýchlo ako sa rozvíja tento príbeh, bolo asi deväť hodín. Dievčatá vzadu hundrali a tešili sa, že pôjdeme na pizzu alebo na kávu, lebo len čo sme vyšli k Solivaru, mrholenie sa premenilo na dáždik. V Zlatej Bani sme zastavili pri svätostánku a ľudia vychádzajúci z kostola mali show – už počujem tie príbehy o divných vykrádačoch kostolov čakajúcich natrepaní v žltom rýchlom aute na to, až v kostole nebude ani nohy. Alebo z nás urobia niekoho príbuzných, ktorí už v dedine neboli 10 rokov alebo....

       Rozhodli sme sa, že pôvodnú trasu skrátime. Bolo mi to ľúto, lenže v tej chvíli som považovala za výhru ak vôbec pôjdeme. Vyviezli sme sa autom na miesto, ktoré podľa mapy nieslo tajomný názov Čierny Les, a zastavili sme pri červenej škodovke s malými deťmi vo vnútri. Čakali tam asi na svojich rodičov a nadšene uvítali, že sa okolo nich aspoň niečo deje, najmä pobehujúca Alex bola to správne rozptýlenie. Neochotne sme začali všetci vyliezať z teplúčka a pohody. Tesne pred tým sme sa skupinovo dohodli, že ideme aspoň skrátenou cestou a ak bude nepríjemne, tak sa vrátime. Táňa s Ankou viedli skupinu a hneď prvé kroky ich ovládol škriatturista (nech mi Filip odpustí, že si požičiavam jeho vtipný názov na toho malého pokušiteľa) a odbočili zo zelenej značky – vlastne ako keby sa na ňu ani nevydali. No hneď sme sa opravili. Krok za krokom, cez les, relatívne osvetlený zvyškami svetla, ktoré asi vydávalo to žlté žiariace, ktoré sme už dva dni nevideli, sme napredovali, stúpali a vnárali sa čoraz hlbšie do tmy. Čiapky boli na hlavách, šály na krkoch, slov minimálne, len kočky stále mali o čom hovoriť. Takto im cesta ubiehala a ani nevnímali kilometre. Alex pobiehala veselo sem a tam a labky jej každým metrom mokreli, takže rázom pripomínala sivú kučeravú kozičku. Po výstupe z lesa sme narazili na rázcestník, ktorý nám ukázal, kde je naša Šimonka. My sme ju totiž nevideli. Iba sme tušili, že niekde tam hore drieme zahalená v hmle. Šli sme ďalej. Filip skúšal kameramanské finty, využívajúc všetku svoju kreativitu. Po chvíľke sme sa vymenili a ja som komandovala „môj komparz“ aby sa pohli takto, a nie inak, aby presne preskočili konárik ako to chce „scenár“.
 
 

       Bola som šťastná  kráčajúc hore a vychutnávala som si každý okamih. Príjemní ľudia (a pes) – čo viac potrebuje človek na turistiku? (okrem topánok a pršiplášťa a minimálne sto ďalších „drobností“ vážiacich v mojom vaku asi metrák). Čím viac sme sa blížili k cieľu, tým sme menej videli. Ako v krajine Mordor, čudne pokrútené stromy, vzduch presýtený vlhkosťou, vietor démonicky zavíjajúci a zvláštne ticho lesa, ktorý v takomto nečase neospevujú ani vtáky. Naháňa vám to strach? My sme ho hrdinne prekonali a pri posledných krokoch, ktoré viedli na samý vrchol najvyššej hory Slánskych vrchov sme cítili .....to vlastne neviem posúdiť, kto čo cítil. Je to zvláštne, že pri každom výstupe to človek cíti inak. No tentoraz som mala vo svojom vnútri radosť z prekonania samej seba, že dokážem okabátiť aj živly počasia svojou odvahou a pevnou vôľou. Človek je v meste uponáhľaný, neustále sa naháňajúci za niečím, neuvedomujúci si to podstatné. Tu však, pri takomto výstupe, prekoná svoju pohodlnosť a lenivosť, márnivosť a hlavne musí myslieť na jediné: ako prežiť a ísť ďalej (teraz sa asi smejú všetci real hikeri, ale myslím, že nech vystupuješ na Mount Everest alebo na Šimonku, pocity sú v ľuďoch rovnaké. Tie si nesieme sebou v našich dušiach.).
 

       A čo sa zatiaľ dialo hore? Dnešný vedúci výpravy Filip posielal víťaznú mms-ku novým telefónom svojim známym. Fúkal tam ľadový výchor. Anka vybrala z plechovej schránky zošit, akúsi kroniku výstupov. Trasúcou rukou som sa snažila napísať niečo vtipné, čo komentovali moji priatelia pochybnosťami, že také písmo aj niekto prečíta. Táňa sa do podpisu snažila prepašovať nielen informáciu o veku, ale aj o pohlaví, farbe vlasov a očí, prosto sme z kroniky rázom vyrobili zoznamku. Teraz čakáme, kto sa nám ozve. Poodišla som sa prezliecť, pretože v prepotených tričkách to nie je bohviečo v takom vetrisku. Keď to Filip uvidel, povedal si: „Je síce zima, ale keď sa Andrea, ja sa neprezlečiem?!“. Ktosi pozrel na teplomer na veľkom kríži. Boli 4 0C. Ako na Sibíri. Obaja sme skoro zmrzli, ale statočne, neuveriteľnou rýchlosťou sme boli ako zázrakom v suchých tričkách a zababušení viac ako predtým. Ako neskôr Filip priznal, ešte nikdy v jeho živote netrvalo tak dlho, kým s nahou hruďou odlepí vrchnú časť vyžehleného trička od spodnej, aby ho už konečne mohol na seba natiahnuť

       Anka s Táňou si poobedovali svoje rožky akoby ich čertíci naháňali, len aby nemuseli mať ani o sekundu dlhšie vybratú akúkoľvek končatinu. Dnešnou odmenou nám mal byť prenádherný výhľad. V zošitku sme si prečítali, že naozaj existuje a mnoho ľudí ho aj zažilo. My sme však dnes„výnimočne“ nevideli vôbec nič a len na pár sekúnd nám Boh dovolil kochať sa malosťou ľudského bytia. Oblaky sa rozviali navôkol a pod nami boli dedinky obklopené horami. Než sa Filip stačil obzrieť, hmla opäť zahalila prírodu rúškom tajomnosti a mágie. A naša hrdinka Alex? Tá sa triasla ako osika. V tej chvíli som pochopila úplný význam tohto príslovia. Snažila som sa ju usušiť a zohriať v svetri, lenže ona, čudujsasvete, to odmietala a snažila si sveter dať zo seba dole. Filip nachystal kameru na skupinovú „fotografiu“. Tak sme sa všetky začali usmievať a čakali, kedy sa ozve CVAK. Filip priskočil k nám a vraví: „teraz sa všetci usmievajte, lebo cvak nebude“. Tak sme sa rozosmiali a to všetko je na našom videjku. A doň neskôr vyberieme najlepší záber. To čo som tu opísala na dva odstavce, v skutočnosti trvalo len pár minút, pretože sme sa všetci zhodli, že najlepšie bude, ak pôjdeme čo najrýchlejšie preč, aby nás tu niekto o pár dní nenašiel ako zľadovatelé mŕtvoly. Už pri výstupe na vrchol ma napadlo, že skúsim prehovoriť kočky aby sme šli inou cestou dole a tým splnili celú pôvodne vytýčenú trasu. Len čo sme klesli o niekoľko metrov, slnko nás prekvapilo a začalo vyliezať zo svojej skrýše. No nič na opaľovanie. Anka na nás skúsila fintu, aby sme sa vrátili a výhľad si vychutnali. Pobavilo nás to a vážne to nikto nevzal, čiže cesta nadol pokračovala až k rázcestníku k červenej značke. Vtedy ma napadlo, že proste na druhú polovičku výpravy zavolám, že sa ide inou trasou a bude to. Tak aj bolo, dievčatá v zápale rozhovoru nič nezisťovali a nasledovali nás bez „zbytočných otázok“. My dvaja s Filipom sme na seba sprisahanecky žmurkli, hoci on sa pôvodne bránil takému nekalému spôsobu prinútiť ľudí na náš plán. Nuž každý sme iný a máme svoje „morálne zábrany“. Pokračovali sme nádherným lesom, ktorý vyzeral ako z rozprávky. Filip dotáčal perfektné zábery  po pár sekundách (kvôli tým spomínaným 4 0C sme mali v tej chvíli takmer vybitú batériu), takže by sa dalo povedať, že vlastne fotil. Veselo sme sa bavili o rôznych veciach, o živote a cesta sa rýchlo míňala. Po niekoľkých hodinách to už dievčatá asi prestávalo baviť. Ako sme to zistili? Boli vždy niekoľko metrov pred nami a podchvýľou sa pýtali: „koľko ešte?“ A keď uvideli predposledný rázcestník, že do dediny je to ešte pol hodina, tak im už vôbec nebolo do smiechu. Trochu som v duchu tŕpla, čo bude, keď zistia, že ešte z dediny k autu to bude aspoň 45 minút. Potom som si vymyslela riešenie, že ak sa im nebude chcieť, môžu na nás počkať a my po nich s autom prídeme. A tak som opäť začala zhlboka dýchať a vnímať všetku vlhkú krásu navôkol. Došli sme k bývalým baniam – terajšiemu múzeu alebo čo to vlastne je. Vyliezli sme na meter a pol vysoký hlinený breh a nazreli dole – boli to zasypané štôlne a jeden pramienok, inak nič zaujímavé. Alex nás samozrejme nasledovala, lenže ani ona si nenašla nič interesantné a tak sme sa vrátili na chodníček a šli ďalej. Naša psia turistka veselo pobehovala mokrá ani myš a chudá ako kozička medzi dvoma oddielmi – len čo narazila na jedných, hneď bežala k druhým. Udržiavala kontakt s celou „svorkou“ - rodený pastiersky pes.

       Keď sme dorazili späť do Zlatej Bane, spoza každého plota na nás začali poštekávať psy a z okien vykukovali zvedavci. My sme sa ale venovali príjemnej atmosfére slnečného nedeľného popoludnie na vidieku. Slniečko sa zrkadlilo na vlhkej ceste a zrazu bolo aj pri duši ľahko. Prišli sme k hlavnej ceste a tam zrazu Táni a Anke došlo, o čo ide. Inkriminovaná otázka, či som vedela, z lesa vyjdeme práve tu, kilometer od auta, ma nezahnala do kúta a pokojne som im načrtla možnosti – počkať alebo sa prekonať a vydržať pár krokov do kopca. Rozhodli sa ísť s nami, takže sme pokračovali. Najhoršie na celom boli okolo frčiace autá asi 100 km rýchlosťou na tak úzkej ceste, ktorá bola samá zákruta a prevýšenie tiež úctyhodné. To nás však neodradilo a keďže nás obklopovala civilizácia, všimli sme si, že v takej Zlatej bani majú okrem kostola aj  letný amfiteáter, škôlku, ihrisko a iné zaujímavosti – vesnička má středisková. O chvíľu sme z tzv. štvrte obyčajných došli do štvrte zazobaných a hneď bolo všetko jasné. Všímajúc si zaujímavé, nie vždy vkusné, detaily na architektúre domov sme postupne vyšli za dedinu a o chvíľu sme už narazili na žlté seicento, ktoré si tam celý čas spokojne odpočívalo. Turisti celý znavení začali vybaľovať jedlo a sáčkovať sa do malého autíčka. Spokojní a vysilení sme sa doviezli do Prešova a odtiaľ každý do svojho domova.
 
 

späť