POTULKY PLEŠIVECKOU PLANINOU 2004
	[Vo dvojici v rozprávke]

VO DVOJICI V ROZPRÁVKE

     Za Rožňavou smerom na západ sa hlavný ťah E571 stáča na juhozápad a cesta sa odrazu ocitne v údolí medzi prudko sa dvíhajúcimi okrajmi planín Slovenského krasu. Tieto tabule plné krasových útvarov položené o 300 metrov vyššie ako cesta sľubujú zaujímavé potulky už len názvami. Za všetky spomeniem len: Mačacia priepasť, Veľká peňažnica, lastovičia diera, Zvonivá jama, Zbojnícka jaskyňa... Z posledného výletu minulého roku sme si pamätali, že jeseň tejto krajine sluší a tak padlo rozhodnutie, že sa prejdeme po plešiveckej planine. Tento krát sme my, Andrea a Filip, nenašli nijakého spolunadšenca. Ale nevadí, pomyslel som si, aspoň si pripomenieme časy, keď sme ako čerství zaľúbenci nikoho na výlety ani nezháňali. Samozrejme, Alex sme si ráno povinne pribalili do auta a vyrazili.
 

     Podľa mapy nás čakalo asi 25 kilometrov s nenáročným prevýšením, no krátkou odbočkou mimo značky - na najvyššiu horu planiny - Štít. Preto sme, rešpektujúc vzdialenosť a naše sily, vyrazili z Košíc naozaj skoro - veď o ôsmej sme už vystupovali na veľkom parkovisku pred plešivským kostolom. Keď som otvoril dvere slnečného draku, náš stredný pudlíček sa očividne zmenšil, roztriasol a s pohľadom: "to mi snáď vážne nechcete urobiť?" odmietal vytiahnuť z vozidla čo i len jednu pac. Je fakt, že aj nám naskočila husia koža a nedal som si čiapku len preto, že som bol v civilizácii,  kde by moja malá čiapka s modrým bombrlcom, ktorú som dostal na moje dvanástiny mohla spôsobiť pobavenie. Zatiaľ, čo sme sa prezuli do hikerok, Alex pochopila, že niet na výber a útrpne sa klepajúc pristala na vychladenom asfalte.  Miestni okoloidúci nás milo zdravili a jeden poznamenal, že dobrá ruská zima, čo? Hej!  Verím, že z teplomera sa na neho ráno škerila celziová nula. Zamkli sme autíčko a bezradne pozreli na prvú našu značku. Namaľovaná na stĺpe nás pozývala presne opačným smerom, ako mi kázal môj orientačný zmysel. "To je cyklotrasa," prehlásila rozhodne Andrea. Nezhodli sme sa, no konzultovať mapu hneď po opustení auta pôsobí silne neprofesionálne.... Ale čo? Žiadny svedkovia, rozbalili sme vrstevnice a farebné čiary a inštinkt dostal pochvalu. Modrá značka je priebežná a treba ísť späť k hlavnej ceste, za ňou použiť malý most a vydať sa smerom k železnici. Prešli sme cez koľaje, zahli doprava a onedlho sme stúpali po asfaltke lemujúcej planinu zo západnej strany.Len čo sme sa nadšene zhodli, že stúpanie je tak akurát, do chrbta sa nám oprelo slniečko a odrazu bolo horúco. Nahor nás po pravici sprevádzali farebné vzory skál a občas sa pred nami odkryl výhľad do štítnického údolia.
 

    Od momentu, keď sme minuli červenú závoru, ocitli sme sa v rozprávke. Svetlučko zelené lístočky mladého brezového hájiku sa trepotali vo vetre a trblietalo odrážali zlatisté lúče jesenného slnka. Naše topánky pravidelne a tíško šustili v prvom spadanom lístí a odmeriavali kľukatú cestičku pomedzi stromy. Alex pobehoval sem a tam radosťou vyhadzujúc zadné labky dohora ako malý cvok - keď ju vezmeme von, vždy sa nám odmení nefalšovaným nadšením. Celá udýchaná sa chladí cez vyplazený ružový jazýček a spod bujnej hrivy blízka bystrými očami ako gombičkami - pre pudla typický dračí výraz. Onedlho sme dorazili na rozľahlú čistinku. Na jej severnej strane stála malá hnedá chalúpka s jednoduchým latkovým plotom vôkol. Až sa mi zbehli sliny na ten perník, z ktorého bola postavená. No spomenúc si na známu story, radšej som zjedol koláč z môjho batohu. Ešte sme sa napili, skontrolovali smer podľa rázcestníka a poďho ďalej, tentoraz po kamienkami vysypanej lesnej ceste. Viedla nás pomedzi hrubší les, popri horárni až na širokánsku lúku obkolesenú riedkym lesíkom. Medzitým už slnko zabudlo, ktoré je ročné obdobie a pálilo ako v lete. Na chvíľu sme teda pobudli v tieni posedu a rozplývali sa nad krásou planiny - doslova pár desiatok metrov od a zároveň nad frekventovanou cestou sme si užívali božský kľud a rozprestretá klenba modručkej oblohy nad nami nám dávala pocit slobody. Prešiel som až na okraj lúky a zavolal k sebe Alex.  Vyrazila svojim najenergickejším šprintom ku mne a lúkou sa ozval úžasný dupot ako keby ku mne klusal divý kôň. Úžasná akustika a vo vetre sa trepotajúce uši najmenšieho tvora našej svorky ma rozosmial. Pes je kondenzátor šťastia a lásky. Ukladáte, ukladáte a potom to na vás naraz vypľuvne. Takže hneď po šťastnom smiechu mala prísť na rad láska -  stredný pudlík sa vo vzdialenosti dvoch metrov odo mňa odrazil a vletel mi plnou parou do náručia. Už ani neviem, kedy mi stihol oblízať celý nos a už letel späť k Andree, aby jej vyviedol to isté. Po ôsmych výmenách pudlíka nás to už prestalo baviť a cez pár stromov sme prešli na ďalšiu lúku – dalo by sa povedať vtáčiu lúku. Všade bolo zrazu počuť štebotanie a pri každom kroku vyštartovali do vzduchu vyplašení operenci. Ani sa nedali postrehnúť ich farby... Neuveriteľné, že sa všetky stretli práve tu, lúky pred tým sa im asi nepáčili.
 
 
    V tráve pribudli biele kamene ako ich poznáme zo Zádielu, terén bol členitejší, samá krasová jama. Neďaleko bývalej nádrže na vodu pre napájanie stád došlo na ďalšiu prestávku. Andrea sa osviežila icecofee z krabice a ja som si dal dolu prepotené tričko. Slnko hrialo a na chvíľu bolo príjemné nemať na sebe nič. Po chvíľke opaľovania sme zas nahodili vaky a miernym stúpaním sa blížili k miestam, kde podľa mapy mala byť odbočka na horu Štít. Nebáli sme sa, že ju minieme, lebo čiarkovaná čiara zväčša znamená neprehliadnuteľnú poľnú alebo lesnú cestu. Všetkým turistom by som poradil trpezlivosť. Ak miesto, kde chcete odbočiť naozaj nevyzerá tak, ako by podľa mapy vyzerať malo, nechoďte tadiaľ. Skúste ešte chvíľku pokračovať. Obzvlášť my sme sa tak mohli zachovať, keďže odbočka na Štít nebola podmienkou dokončenia dnešnej trasy. Pri druhom mieste pripomínajúcom odbočku, t.j. správne križovanie poľných ciest, štít na severozápade, pár vrstevníc dole, naša netrpezlivosť zvíťazila.  Všetko išlo ako po masle, len cesta sa v pravý čas nestočila smerom k Štítu a svorka sa zrazu ocitla uprostred hustého lesa. Nerozveselil nás ani fakt, že sme našli tri červenáky. Okrem nich aj jeden z úžasného množstva posedov navôkol, ktoré v nás evokovali pocit, že tento les je plný zvierat, ako je napríklad divé prasa. ...divé prasa, ktorému ľudský poľovník vyvraždil celú rodinu a teraz striehne v húšti, aby pomstilo svoju milovanú sviňu... Tento  posed nám prišiel vhod, lebo cez stromy sme už nevideli ani vrcholky hôr a dosť to sťažilo orientáciu. Napriek protestom kňučiacej Alex sme sa obidvaja vyškriabali hore po jednoduchom rebríku. Podľa vzdialenosti  priečok tu asi chodia poľovať basketbalisti s dlhými nohami. Zhora sme dovideli na Štít aj pôvodnú cestu a bolo nám jasné, že sa musíme vrátiť. A tiež, že čas určený na odbočku je spotrebovaný a vzhľadom na celkovú dĺžku trasy už nikde ďalšiu hodinu nevyšetríme. Musím priznať, že sa objavilo sklamanie. Andrea sa ma snažila presvedčiť, že si nenecháme pokaziť pekný výlet nesplnením "diplomových záväzkov". Aj som sa chcel nechať ukecať, ale emócie mi nedali. Vyprchávalo to pomaly. Po návrate na značku sme prešli asi pol kilometra a ocitli sa pod Malým Štítom. Z chodníčka naša trojka vyšla na výraznú lesnú cestu smerujúcu popod Štít a stáčajúcu sa neomylne na vrchol hory. Toto bolo to miesto, pri veľkom trochu pokrivenom strome so značkou. Stačilo zahnúť doľava a do pol hodiny by sme tam boli...  Ale čas už nebol a tak po krátkej sklamanej prestávke sme teda sledovali ďalej značku.
 
 
    Dlhú chvíľu sme si krátili točením detailov kvetov a kadečoho a rázom sme dorazili do polovice nášho výletu. Akurát, že čas už bol ďaleko za polkou. Začínal som tušiť, že rozprávka sa zmení na preteky. Napriek tomu telá potrebovali odpočinúť po, a vlastne aj pred, náročným pochoďákom. V momente sa rozložili bundy, desiate a vyzuté topánky. Pochutili sme si na májkach s rožkami. Najviac Alex. Potom sme sa natiahli vedľa seba, chytili sa za ruky a počúvali šum stromov. Skoro človek zabudne na takú romantiku. Zo snenia nás prebrala dlhá ručička hodiniek, ktorá medzitým obehla ďalší kruh. Uff, toto bude ostré. Náš plán bolo zísť do Slavca a k autu odstavenom v Plešivci sa prepraviť vlakom. Čas jeho odchodu teraz určoval tempo. Naďalej sme prechádzali pomedzi krasové výmole, lúky s balmi pokosenej trávy a skalky trčiace zo zeme v náhodnom vzore. Slnko sa pomaly klopilo k horizontu a Alex čím ďalej tým častejšie vyskakovala do náruče: "zober ma na ruky!" Minuli sme ďalší rázcestník a už úzkostlivo porovnali na ňom uvedený čas s tým do odchodu vlaku. Takmer bol rovnaký, no naša skúsenosť nám hovorila, že sme minimálne o 20% pomalší ako údaje v mapách a na tabuľkách. Merajú to asi s nejakými tatrancami. Prestávky sme skrátili a krok zrýchlili. Prvým to začalo vadiť našim kolenám. Potom pľúcam. Nohy tiež podotkli, že 20kilometrov je tak akurát. Znovu som na pár minút vyhovel nášmu psiemu sprievodu a zvýšil si záťaž o 5 kilo. Ešte musí veľa trénovať, aby takýto dlhý výlet zvládla bez nosenia.
 

 

    Za 45 minút sme boli už aj pri našom aute. Zobudil som Alex, ktorá v taxíku padla okamžite do sladkých driemot a preložil ju do seicenta. Trošku som aj závidel, že jej výlet už skončil. Rovnako mŕtvo sme za necelú hodinku padli všetci aj doma a bolo nám slabodobre. 25kilometrov je teda riadny výkon, no viac než to nás tešili spoločné chvíle plné romantiky a vôní septembrových planín. Mám to tam rád.
 

späť