PIENINY HISTORY JOURNEY
	[Ako obchodníci stredoveku]

AKO OBCHODNÍCI STEDOVEKU

      Bolo krásne „neskoro letné“ ráno, keď sme ja – Andrea, Filip a kamoška Andrea II. nasadli do auta a pred očami sa nám mihali obrazy lesov, lúk i dediniek až do vtedy, kým sme nedorazili k Červenému kláštoru situovanému v Pieninách neďaleko Starej Ľubovne na brehu Dunajca. Odparkovali sme žltého draka a vydali sa na putovanie po zaujímavej ceste našich predkov. Všetko bolo vopred dokonale naplánované. Ale poďme po poriadku. Po vystúpení z auta naše prvé kroky smerovali ku kláštoru. Obíduc ho, sme prišli na zelenú lúku, kde sa nám otvoril pohľad na krásny a pokojný Dunajec. Pri rieke stála drevená búdička, v ktorej sme si zakúpili lístky na plte. Čakanie na náš dopravný prostriedok sme si skrátili hlavne jedlom -  zhltli sme raňajky (sýýr a mňam!!!) a urobili spoločnú foto (Sýýr a cvak!!!).
 
 
 
      Po chvíli sme už nasadali na „zošnúrované dosky“ a plní vzrušenia konečne začínali dnešné dobrodružstvo. Počas plavby na spenenom Dunajci nám pltníci vyprávali príbehy plné humoru. Povesti hýrili fantáziou a láskou k tomuto kraju. Občas sme objavili nepresnosti v príbehoch, ktoré nám porozprávali aj v kláštore. Najmä svojsky komolené mená mníchov a rádov. Zavše okolo nás preplávala poľská plť plná nemeckých turistov, ktorí nám priateľsky mávali (Celkom zaujímavá otázka je, prečo všetci poliaci plávali na našich pltiach a na poľských sa plavili nemci a to poľskí pltníci nemali ani kroje a nevedeli ceknúť ani danke. Asi marketing.).  Po polhodinke plavby pltník navrhol, či si niekto nechce vyskúšať viesť plť. Odvážil sa len malý, asi šesťročný, chlapec a keď mu náš sprievodca obliekol aj tradičný oblek, hrdosť na tvári len tak žiarila. Aj počas velenia malinkého kapitána sa pokračovalo v poukazovaní na zaujímavosti, čo sa tu kedysi „zaručene“ udiali. Ste už zvedaví aké príbehy to boli? Chvíľa napätia a...no uznajte, že naším milým spoločníkom nemôžem kaziť kšefty. Možno aj vás to zláka a prídete si ich vypočuť a pritom uzriete toľko krásy, ako len človek môže nájsť v tomto kraji. Hrdá riečka Dunajec sa po stáročia vrývala medzi skaly, ktoré pôsobia majestátne a hrozivo vás obklopujú, na skalách sa životaschopne (ako to len príroda dokáže) ujali stromy a tie v tomto ročnom období (skorojeseň) ukazujú v plnej paráde svoju farebnú nádheru. Slnko nám pálilo na hlavy (ja som však prozreteľne mala klobúk) a chvíľami pomaly, chvíľami vďaka speneným vlnkám drobných perejí rýchlo sme sa plavili a počúvali žblnkot vody.
 
      Plynulo sme prirazili v Lesnici k brehu. Zvučný názov – Lesnica. Neviem z čoho pochádza, ale myslím, že kedysi ľudia splavovali drevo po rieke a drevo je z lesa....no ktovie. Vás iste nezaujímajú moje myšlienky, tak sa radšej vrátim späť k plti. Vystúpili sme z plte a zamierili k colnici. Bola to búdka a v nej sedeli poľskí colníci. Jeden sa mi pozrel do pasu a pritom sa mi rýchlymi slovami prihovoril. Čo? Pýtam sa. A on mi zopakoval: „Pjenkny kapeľuš“. To ma potešilo a s úsmevom som sa pridala k mojim dvom kamarátom. Pešky sme kráčali popri rieke. Kopec ľudí sa takto prechádzalo. Zvláštne, prekročili sme hranice, zrazu ľudia boli veľmi milí, stále nám zdravili: džeň dobry! A my na to: Dobrý deň! Všetko sa dialo s úsmevom, pretože bola sobota a tá si zaslúži úsmev a slnko. Na druhej strane Dunajca boli dedinky a možno aj mestečká, lež nedalo sa to rozlíšiť takto z druhého brehu. Došli sme ku kompe a rovno sa nalodili, lebo kompák (ten čo obsluhoval kompu) práve prirazil. Keď sa kompa naplnila, vyzbieral mince a odrazil nás veslom od brehu. Neveľkú šírku v týchto miestach sme zvládli možno za 5 minút plavby. Ocitli sme sa na druhom brehu rieky a potom sme sa poľahky napojili na turistickú cestičku k nášmu cieľu – vrchu Sokolica. Na cestičke sme opäť stretávali turistov, čo nám veselo zdravili a myslím, že aj keď to už nebolo prekvapujúce a dostávalo sa nám to „do krvi“, stále to zostalo pre nás gestom zblíženia a priateľstva. Stúpali sme hore, cesta bola čoraz strmšia a oproti nám šla ďalšia skupinka turistov. Vymenili sme si „Džeň dobry!“
Aďa dodala po slovensky: „Dobrý deň,“
A z Poliakov sa vykľuli Česi: Dobrý déééén! Aha to jsou Slováci!“


      Takže tak nejako sme došli k ďalšej „hranici“. Bola to hranica platenia mýta. Kto chce na Sokolicu, nech zaplatí. Tak sme pekne vytiahli peniažky a dostali sme vstupenko-pohľadnice. Potom sa už len niekoľko sto metrov stačilo vyšplhať a boli sme na mieste. Zo Sokolice bol výhľad na plaziaceho sa Dunajca 100 metrov kolmo pod nami a na časť Pienin. Nádhera, híkali sme údivom a bázňou pred toľkou krásou. Ako Sokolicine mláďatá, čo ešte nevedia vyletieť z hniezda, sme skúmali každú časť vrcholu a snažili sa nájsť polohu pre naj foto. Podarilo sa. Cvak. Ešte foto stromu, ktorý prežil snáď aj blesky (nielen fotografické) a je to. Filip si obzeral malú kvetinku tesne za zábradlím, keď sa mu prihovoril postarší muž: „Tú som tam zasadil ja. Za kamaráta horolezca, ktorý tu spadol pred 15imi rokmi.“ Pri pohľade strmou skalou rovno dole mi bolo jasné, čo prežili.
 
 

 
 

ychutnali sme si trochu času, ktorý sa akoby zastavil a potom sme „zleteli“ dole. Kompou na druhú stranu a pešky do Lesnice. Avšak tam sa naša trasa zmenila. Mali sme totiž ešte jeden cieľ. Malá vyhliadka na Polianke v mapke na internete vyzerala byť zaujímavá a to sme si nemohli nechať ujsť. Lesnica bola  malebná dedinka. Dokonca sme stretli normálne husy a z tých mám ja odjakživa strach. Podarilo sa nám ich a hlavne gunára obísť bez incidentu. Poza dedinku sa cesta stáčala a my sme kráčali pomedzi polia a lesy. Voz plný sena na lúke a pluh (aspoň myslím) Aďu a mňa ihneď inšpirovali pre pózovanie, pričom Filip nezaváhal a tu nás niekde máte :) . Vytrápili sme sa až na kopec, no vyhliadku sme nenašli, zato prestávky na jedlo sme nezabudli robiť, lebo síl nám už s pribúdajúcim časom ubúdalo. V lese smerom k Dunajcu sme našli starú opustenú osadu Huty, plnú zrúcaných stien domov a ovocný sad. Stoja tam, ako keby obyvatelia ešte len včera odišli. Trošku strašidelné. Prečo museli opustiť svoje domovy?

      Za hodinku sme sa pripojili na žltú značku, ktorá nás mala zaviesť späť na Pieninskú cestu, ktorou naši predkovia vozili soľ a iné tovary z juhu smerom do Poľského kráľovstva – dodnes ju aj volajú soľná cesta. Pieninská cesta je nádherná hlavne tým, že stále vedie popri rieke, takže cestou tam sme ju preplávali a teraz sme ju spolovice aj prekráčali. Okruhliaky v rieke ma zaujali, že sa nám zídu do fontánky, čo sme plánovali vyrobiť. Zišli sme dole k vode a viac ako okruhliaky ma už zaujímala priezračná voda, ktorá mohla uľaviť nohám. Takže dole sa botasky a šups do studenej vodienky. Čajky s nami vrelo súhlasili.

      Po super oddychu sme zasa navliekli nohy do túlavých topánok a odtúlali sme sa príjemne až k autu. Už to nebolo namáhavé, len čo do výdrže. A príjemné prostredie v nás zanechalo super pocity, takže kto by nevydržal? Vrelo odporúčam túto „túru“. Ak ju zažijete, tak mi napíšte vaše pocity. A nabudúce sa uvidíme niekde inde.

späť