PIENINY 2005
	[Doktor pieniny]

DOKTOR PIENINY

       Po dlhšej turistickej odmlke sa naša malá, tajná, turistická organizácia znovu sformovala a na dôkaz zdatnosti sme mali zaútočiť, a pokiaľ možno aj dobiť, hrad Muráň. Prečo sme teda skončili na Haligovských skalách?

        Lebo sa nám nechcelo opäť sofistikovane plánovať náročnú operáciu, iba sme chceli ísť na nenáročný výlet do prírody ako kedysi v začiatkoch. Žiadne počítanie kilometrov, prekonávanie rekordov v nadmorskej výške, či časovo náročný plán, obsahujúci množstvo mét a cieľov. A keď k obvyklej trojke Andrea, Filip a Alex  tentoraz chcela pridať Táňa nastupujúca v Prešove, zdal sa Muráň tak povediac mimo efektívnu trasu. Zamenili sme ho teda za Pieniny, a keďže prielom Dunajca už dôverne poznáme, vybrali sme sa na Haligovské skaly - známe aj z webu www.pieniny.sk. Aj diplom som v rámci pohodlnosti zjednodušil a pri balení sme ťažkú výbavu ako rezervnú vodu a sadu náhradného oblečenia zamenili za fototechniku. Andrea sa vyzbrojila digitálom, ja svojou klasikou a na bok batoha sa vmestil aj statív.

        Za dve hodinky už sme odbočovali v Hniezdom, po pár minutách aj vo Veľkom Lipníku a po chvíľke zastali na parkovisku pri ceste smerom k Lesnici. Od rána sa teplé slnečné lúče opierali do farebných jesenných listov a na oblohe sa doháňali dva malé obláčiky - októbrová romantika. Už na parkovisku nám PIENAP ponúkol nádherný výhľad na okolné kopce a cestu hadiacu sa serpentínami do dedín na oboch stranách priesmyku. Shodli sme sa na tom, že už len tento zlatistý výhľad by stál za podniknutý výlet.

        Keďže už prišiel čas obeda, žalúdky sa naplnili polovicou našich zásob a v bufete sme dokúpili bonus v podobe keksíku mäty a starej dobrej Marky. No neostali sme tam, nohy vykročili do mierneho svahu a pred nami sa priam otvárali celé Pieniny. Vpredu naľavo trčali hrdo "trzy koruny", na sever od nich spolkom už pokorená Sokolica a napravo sme dovideli ku skale, pripomínajúcej Leva s hrivou. Filmové políčka sa plnili, miesta na XD karte ubúdalo a slová plynuli sami. Minuli nás odhodlaní cyklisti a stádo ovečiek sa nám pomalým tempom odstúpilo na stranu za horizont. Len odtiaľ stúpajúci dym naznačoval táborisko ich pastierov a ani Alex nevenovala pozornosť tichým spozakopcovým bufnutiam ich štvornohých pomocníkov. Pod lesom už čakala typická pieninská lavička, akou je PIENAP hojne vybavený. Sú v dobrom stave a malé striešky nad nimi dávajú pocit domáckosti. Hodili sme do seba pár sladkostí, zahádzal som netrpezlivej Alex paličku a trochu zaľutoval, že v tento krásny deň s nami niesú aj ďalší turistickí priatelia.

        Lesná cesta nás viedla popri vysielači, popod nebezpečno vyzerajúce rozgniavené skaly, tieňom vysokých listnáčov cez korene až k ráscestiu modrej a červenej, kde pienapári lavičku tentoraz umne schovali trošku poniže cesty. Odtiaľ sa dalo ísť ku skalám a do Haligoviec, no aj pokračovať po červenej do Červeného Kláštora. Náš cieľ už bol vytlačený na diplome, no padol návrh, zviesť sa ešte navečer ku stanovisku pltí neďaleko pôvodne kamaldúlskeho kláštora.

        Za desať minú, po krátkom checku GPS a mapy sme dorazili k tabuľke s odbočkou na skaly a zákazom všetkého druhu vrátane psíka. Vykročil som tým smerom, no cesta sa iba zvažovala dolu a nikde som nedohliadol výstup na skaly a tak sme sa vrátili a rozhodli ísť opačnou cestou, kde aspoň pohľadom nejaké skaly boli. Už po chvíli šaškovania podľa satelitov náš spolok pod jednou z nich zastal. Hneď pri tabuľke, ktorá odpadla s drevenej tyčky a polámaná sa váľala okolo. Nedalo sa z nej nič prečítať, no väčšinou takto umiestňujú varovania. Nič to, niekto nám prešliapal, či skor preliezol cestičku hore, nebude to problém. Keďže vyzerala trochu strmo a nebezpečne, všetko z rúk som vložil do vaku a tesne k telu si ho pritiahol. Začali sme sa opatrne štverať hore, no strmý hlinený svah sa zmenil na skalnú preliezačku a ja som zistil, že vodítko na psíka ostalo v aute. Báli sme sa o našu rozkokošenú psíčku, lebo je síce šikovná, ale z celého nadšenia niekedy aj nepozorná, čo na ostrých bralách može skončiť zle. Takže vodítkom ju na uzde neudržíme. Čo teraz? Vymyslel som posielaciu metódu. Andrea vždy predliezla dva metre a ja som vypustil opičku po cestičke do jej rúk. Potom som sa tam doškriabal sám a psíka si zase prevzal. Ani nám netrvalo dlho a boli sme hore. Táňa si vybrala jednu mal=u plošinku na špicatom brale a rozložila luxusnú desiatu - fazuľkový šalát s energy drinkom. Andrea ju nasledovala a ja som k nim priložil malého, kučeravého turistu. Ešte som totiž nešiel hore. Najskôr bolo treba násjť miesto pre novýu utsm geocahce. Za 15 minút bola schovaná i zamaskovaná. Urobil som dokumentačné foto a tiež sa napchal na bralíčko. Sedel som na kraji, nohy spustené, ale v dobrom pocite to nebránilo.

        Onedlho sa z lesa pod nami ozvali hlasy. Hore na skaly sa škrabal mladý pár. Žena nahlas nadávala na kriaky a silne spochybnila partnerov optimizmus nazvať tento priestor chodníčkom. Išli totiž z druhej strany. On ju povzbudzoval ako malé dieťa: "Nevymýšlaj a poď, to zvládneš!" Nepozdraviac našu výpravu sa prenadávali okolo až na susedné bralo. Postáli tam asi tri a pol minúty a už ju hnal ako kozu na bralo naproti, sto metrov od nás. Vytiahol som svoj nový zoom na dvesto a overil, že ide o ten istý pár. Vyšli hore, rozhliadli sa a muž začal prstom muskulínne označovať jednotlivé obce a miesta. Plynule som dabingovo prevzal jeho úlohu: "Pozri, pipka, tam sú Haligovce, tam Ľubovňa."
Andrea dabovala ju: "Kašlem na Ľubovňu, ťaháš ma sem hore ako blázon, vôbec už nevládzem ani pozerať..."
Chytil ju zozadu okolo pása, tak vravím: "Ale mucinka, veď je tu krásne, nebuď ako decko."
Vytrhla sa mu, otočila chrbtom a založila si nepriatelsky ruky na prsiach. Stál za jej chrbtom a pozeral na ňu. Zadaboval som jeho myšlienky: "Načo som ju sem trepal, vôbec kedysi nebola takto protivná..."
Otočil sa na päte a šiel na druhý koniec brala.
"Kašlem na ňu, veď určite za chvílu dôjde, lebo bezo mňa nemôže byť"
Tak tam stáli päťdesiat metrov od seba, ako sochy sa vypínali do otvoreného priestoru. Po minúte tichom zaznela Andreou dabovaná myšlienka: "Čo sa mi vlastne vtedy na ňom páčilo, na chrapúňovi?"
"Čo nejde, krava?" zakontroval som, keďže chlapík sa obzrel jej smerom.
Zas sa chvílu nedialo nič. Skúšali jeden druhého, až po štvrťhodinke chlap nevydržal a s mojimi slovami: "Ešte sa jej niečo stane, koze tvrdohlavej." sa pobral cez bralo k nej. Stáli vedľa seba.
"Veď sa nehnevajme, je tu krásne."
"Hej, ale to by si nesmel byť chlap, čo za každú cenu musí prekonávať prekážky, hnať ma a nenechať ani vydýchnuť!"
"No to aby sme o tie krásy neprišli."
"No už ma nežeň."
"Dobre miláčik"

        To už kráčali strmým chodníčkom dolu, on zasa desať krokov pred ňou. A bol zasa slnkom prehriaty pokoj. Vyhrnul som si rukávy a využil posledné dni k opaľovaniu. Po hodinke naprosto ukľudňujúceho relaxu sme sa pobrali späť.  Čakal nás Červený kláštor na brehu dunajca - kúsok "heroes of might and magic" v realite. Parkovisko už zívalo prázdnotou a tieň okolitých kopcov zachladil. Rýchlo sme prešli až ku vchodu do Kláštora, kde nás uvítala vôňa pečenej klobásky. Zapadajúce slnko nám nahrialo drevené lavičky, kde sme povečerali a Táňa ešte chcela ísť na prehliadku do kláštora, kde žil aj známy bylinkár, mních Cyprián, povestný aj jeho lietajúcim strojom, ktorým vraj preletel až na morské oko (nie to vihorlatské).

        Stihli sme sa ešte so slnkom nad horizontom trochu prejst popri rieke a s padajúcim šerom sa náš spolok znova nalodil do žltého draka, aby nás na svojich sporting krídlach doniesol ponad nasvietený Ľubovniansky hrad až tam domov - do metropole Šariša a potom aj do centra Abova. Pieniny su liekom na dušu a ja som ich pacientom tak veľmi rád. Tak zase nabudúce, pán doktor.
 
 
 
 
 

späť