LIPOVCE 2004
	[Krst potom...]

KRST POTOM

       Desiatu jubilejnú akciu UTSM som nazval Lipovecké zastavenie. Lipovecké preto, že sme sa ubytovali v obci s týmto názvom a túlali po mikroregióne Lipovce, ako sa sami nazývajú a zastavenie, lebo akcia bola takmer trojdňová, teda sme sa tam na chvíľu zdržali a urobili si zastávku v našom rýchlom všednodennom zhone.

       Než sa pustím do farbistého opisovania zážitkov, trošku Vás turistov, ktorí sa tam chystáte, varujem. Dopátrať sa totiž ubytovania v spomínanom mikroregióne je náročné, aj keď začína sa nádejne, lebo keď v googli  zadáte Lipovce, hneď druhý odkaz hlása "internetová stránka mikroregiónu Lipovce". Konečne sa východniari začali starať o propagáciu svojej krásnej krajiny, spájajú sa do spolkov, aby boli silnejší a turisti nosiaci do nádherných zapadákovov peniaze spokojnejší - pomyslel som si optimisticky. Stránka prehľadná a pekná, klikol som teda ubytovanie a preskočil kaštieľ Fričovce s cenou 1000Sk za noc. Nevadí, aj bohatí musia niekde bývať. Na akciu sa nám prihlásila aj naša Alex (viz. členovia spolku), takže som ako prvý vybral ekoagro kemp Kopytovská dolina. To musí byť predsa raj pre psíčkarov! Chlap na druhej strane ma vyviedol z omylu. Aj keby som akceptoval jedno WC na celú budovu a priľahlé chatky a ubytovanie po štyroch až šiestich, v chatkách dokonca na poschodových posteliach (veď len za 170 na noc), dokonale ma odradilo jeho nevrlé „Prísť zo psom? To záleži, aký to je. Ja som veterinár, nemám s tým problém, ale nie že mi tu bude kade tade pobehovať." No tak keďže nemáme mŕtveho ani plyšového pudla, poďakoval som sa mu a znovu otvoril webstránku. Z nej som vyskúšal plejádu telefónnych čísel a vždy som si vypočul "halali": melódiu neexistujúceho čísla. Nevadí, aspoň názvy hotelov musia sedieť, čísla zistím zo zlatých stránok, no nie? Ďalší z mojich omylov. Hotel Poľnohospodár alias CANYON je v informačke 1181 vedený ako hotel CAYON, krycie meno Penzión Život zas označuje terajší hotel Kamenná Baba (to som zistil, až keď som priamo v hoteli uvidel starý ošucháný papier nalepený na presklenných dverách zvnútra.). V horskej chate Tatran Vám potom nikto nedvihne počas dvoch dní a chata Bukvica nevie o tom, že sa tak volá, potom prizná, že je chatou, ale robí len tábory a školy v prírode a dajú Vám číslo na penzión Sekal, kde dvihne chlap a predstaví sa ako predajňa Sekal. Pripadajúc si ako Sherlock Holmes som sa nakoniec do hotelov dopátral. V CANYONE sú ochotní tak akurát, drahý nadpriemer a citujem „psa v žiadnom prípade". Aj Vy si myslíte, že odmietnuť sa dá milšie? Ale majú bazén. Jediné funkčné číslo na Kamennú Babu nájdete iba na ich stránke, na ktorú odkaz nenájdete inak, než keď v googli uvediete „kamenná baba" – ergo musíte vedieť presne, kam idete. Cena 300 Sk za noc, gril so strieškou, psíka radi uvidia a tak milo a nenápadne ešte nikto nepreveril, či náhodou nemáme 80 kilového pittbula. Škoda len, že propagácia je horšia než zlá  (zlá je to, čo robia ostatní v mikroregióne).

       Tentokrát sme sa na akciu pozbierali štyria. Paľo trochu zľava očesal svoju čerešňovú korolu, asi z nej chcel urobiť peugeota podľa známej reklamy, a tak sme sa vyplnili, lebo to je to správne slovo, do Andrejkinho seicenta. Ja, Filip, som previedol priestorovú optimalizáciu a podarilo sa mi využiť skrytý objemový potenciál nášho malého sťahováčiku. Pár tipov pre majiteľov malej fiatky: pod predné sedadlá sa vojdú fľaše alebo naležato hiking boots, zadné opierky dolu!, zadná strana predných sedadiel je mäkká a poddajná - uhne aj objemnejším predmetom. Čo sa týka váhy, s uznaním sme zistili, že sporting úprava nedá najavo, že veľa vezie. Z Košíc do Lipoviec je to niečo cez 60 kilometrov, pri búdke v obci zabočíte doľava a po hlavnej doprava hore ku Kamennej Babe. Roman zo Žiliny, vtedy ešte len adept na člena UTSM, dorazil asi o deviatej. Do tej doby sme my traja už stihli ochutnať miestnu kuchyňu, dať si kávu a prejsť sa po okolí. Prístupová cesta k hotelu vedie do riadneho svahu, ale ako sa na tomto svahu zapotíme, to sme ešte netušili. Momentálne však bola len riadna kosa.
Pred spaním si chlapi, ako obvykle, porovnali ... elektronické výdobytky doby - kameru, foťák a mobil s foťákom. Nevyhral nikto, lebo kategórie boli príliš rozdielne, ale mužské potreby boli uspokojené - už od dôb lovcov mamutov si svoje dedičstvo nesieme hrdo so sebou.
Pred spaním nám už ostávalo len dohodnúť sa, kedy vyrážame. Roman sebaisto roztiahol mapu, spočítal časové údaje na jednotlivých úsekoch trasy a prehlásil:"tri, tri a pol hodiny to bude trvať, stačí nám vyraziť o desiatej."
"Zbláznil si sa? O osmej vyrazíme," reagoval som nekompromisne.
Paľo sa pokúsil o zmier:"Ak mapa hlása tri a pol, nám to bude trvať asi 6 hodín, keď vstaneme o deviatej, bude to akurát."
Poučil sa síce z časovej krízy na vihorlatskom tréningovom okruhu, no nie dostatočne, ako sme neskôr zistili. Tak, či onak, druhý deň po výdatných raňajkách sme prvý turistický krok učinili o 9:35. Roman zaspal. Nehnevali sme sa na neho, pretože sme tým získali jednoznačného vinníka potencionálneho neskorého návratu. Rolu akceptoval bez výhrad a potvrdzoval ju pravidelnými fotoprestávkami každých 50 metrov. Pasúci sa kôň fotený z bezpečnej vzdialenosti celej lúky na maximálny zoom, potok zachytený z vysokého brehu a turistická pohotová "momentka" pripravovaná asi 5 minút pomocou povelov "von z tieňa, viac doľava, nevojdete sa mi tam a tvárte sa prirodzene". Ja s kamerou som chcel šetriť baterku a tak namiesto elcédečka som používal hľadáčik. Inštinktívne som pri tom zatváral "voľné" oko a snažiac sa o pohyblivé zábery som si skoro vytkol členok. Našťastie, žiadna technika neprišla počas priechodu lačnovského kaňonu k újme. Je to napodiv, keďže sme sa predierali miestami cez kmene stromov naplavené medzi skalami, ktoré zvierali momentálne celkom kľudný a malý potok. Keď sme vyšli po plechových schodíkoch lemujúcich nádherne zurčiaci vodopádik, skrslo v nás podozrenie, že sme minuli odbočku na lipovský hrad. Zmierili sme sa s tým, že nevieme v žiadnej zo skál spoznať povestnú "kamennú babu" napriek tomu, že muži by mali mať podľa freuda nadanie na odhaľovanie žensko-erotických kriviek aj na tých najnemožnejších miestach a predmetoch, ale lipovecký hrad – ten sme si vytlačili na diplom, ako jeden z cieľov výpravy. To zaväzuje. Paľo zorientoval mapu a všetci sme do nej chvíľu dôležito čumeli. Potom vznikli najmenej tri teórie, prečo a kde sme mali nabrať kurz na zrúcaniny a žiadna, ako sa tam dostať z rázcestia nad vodopádom. Už ani neviem, ako sme si sami nahovorili, že na hrad určite pôjdeme zajtra, s odstupom času je jasné, že išlo o sebaklam najhrubšieho zrna.

       Koniec videokoazety sa nám zázračne zhodol s koncom pôsobivého prielomu Lačnovského potoka. Na čistinke hneď za východom z kaňonu je drevený prístrešok, ideálny na obednajšiu prestávku, lebo už bolo dobrých 12 hodín. Miesto 15tich minút sa nám obed natiahol na hodinu (nočná mora každého zamestnávateľa), pretože naša kamera sa rozhodla, že pásky značky TDK jej odteraz nevyhovujú. My, pamätníci starých kazetových prehrávačov, sme vyskúšali všetky tipy a triky, ako donútiť vozíček správne zhltnúť a potom prehrať kazetu, ale žiaden nezabral. Až neskôr doma sme zistili, že kamera má problém naozaj iba s týmto druhom kazety. Iné kazety tejto značky alebo iného formátu berie dodnes v pohode. Po hodine mechanických prác sme sa pobrali do Lačnova, ktorý bol od nás už len pár sto metrov. Tak video z tejto akcie nebude. Krásne skanzenovské domy sa vyškierali na našu nepoužiteľnú optiku a Roman ich atakoval spoň čočkami foťáku.

       Nad Lačnovom sme sa skrútli pri kaplnke doprava a po širokých lúkach plných púpav sme šliapali k Lačnovskému sedlu. Viete, ako nádherne vyzerá čierny pudel uprostred púpavového mora? Čistá idilka. Pri rázcestníku na sedle vo výške 859 m n m. sme sa pokochali celkom jasným pohľadom na Tatry, konečne sme raz na túre chytili poriadnu viditeľnosť. Prestúpili sme na zelenú značku a vydali sa do lesa. Cestička sa v príjemnom tieni dokľukatila až k „Chate na zákrute“, ktorá na sebe hrdo nesie tabličku, že sa nachádza vo výške 777 m n m.. Odmietli sme uveriť tomuto marketingovému ťahu, ale zastávku sme si tu urobili. Teda, aby bolo jasné, nebol tam žiadny bufet ani občerstvenie, chata bola prázdna, ale obkolesená použiteľnými lavičkami. Načli sme druhé kolo paštík, veď pred nami bol najhorší úsek cesty. Vrstevnice nám pod nohami začali ubiehať nejak rýchlejšie, rovnako ako dych v pľúcach. Na pol kilometri sme sa vyšplhali o sto metrov vyššie. Ešte, že podaktorí z nás tento rok už absolvovali tréningový okruh na Vihorlate. Paľo si spomenul na naše povzbudzovanie, aby si kúpil poriadne turistické topánky presne vtedy, keď stúpil do potoka, ktorý bol malý, ale akurát po členky. Za toto šplhanie tam ale turistov čaká odmena, ďalšia vyhliadka, tentoraz na východ. Chvíľu bolo na neuverenie, že vidíme šarišský kopec so zrúcnainou, ktorý sa nachádza kúsok od Prešova, ale keď sme to konfrontovali s mapou, nemohol to byť omyl. Faaajne!
Mierne sa dvíhajúca cestička nás doviedla pod vrchol hory Kravcovej, ktorá mala byť ten deň poslednou skúškou našich hamstringov, ako by napísali v muscle and fitness. Stáli sme pri posede pod svahom a neochotne sa pozerali na búdičku na vrchu hory, ku ktorej nám chýbalo posledných 50 metrov prevýšenia. Roman bez rečí hrdinne vykročil do kopca. Došlo mi, že keď to neurobím tiež, budem sa tu odhovárať od výstupu ešte pätnásť minút a nakoniec by som sa možno aj odhovoril. Urobil som krok a pripadal som si ako v paneláku na shodoch, akurát, že mi tu nikto nepripravil rovné plochy a rovnomerné stúpanie. Andrea s Paľom si dali relaxačnú pauzu (skôr psychologickú ako fyziologickú) na posede a fotili mobilom myš. Fotky sa tu váľajú naokolo. Ok, viem, že tú myš tam nevidíte, ale nech vás uteší, že patríte k väčšine ľudí, ktorí na fotku pozrú.

       Ale späť k hrdinom na svahu, aj keď už ako hrdinovia nevyzerajú. Jazyk na tričku, cícerok potu na chrbte, ako keď z auta tečie olej. Čím sme sa blížili hore, tým viac to bolo o sebamotivácii. Keď už sme sa konečne dotkli pomerne prepychovej búdičky – mala normálne zasklené dve steny – boli sme nielen šťastní, že sme to dokázali, ale aj rozpačití pri pohľade na dva obrovské jeepy zaparkované z druhej strany. Sem sa dá dostať pekne pohodlne – bola ta myšlienka nespravodlivosti v našich hlavách.
Z chatky vyšiel akýsi horal, či horár, či čo, prezrel nás skúmavým pohľadom a poznamenal: „No pudla som tu ešte nevidel!“. No hneď si to nejako v hlave prebral a uznal: „Nakoniec prečo nie? Veď je to športové plemeno“. Na dôkaz, že nás akceptuje doniesol mysku vody a podal ju Alex. Nám nedal nič. Napriek tomu som ho chcel v jeho tvrdosti potešiť tým, čo všetko ovláda naša cirkusantka Alex, no to už zasa nahodil odsuzovačný tón a mávol rukou: „To mi neukazujte, to ja nerád vidím, ja psov používam na celkom iné účely“. Ok, veď aj naša Alex vie aportovať kačku.... len musí byť pečená.
Medzitým došiel aj druhý diel našej výpravy a konečne sme si mohli rozdať diplomy a podpisy. Andrea ich pohotovo opatrila pečiatkou shrecka, ktorú deň pred tým vylovila z akciového choca-picu a všetci sme vypili čo najvac vody. Mal som skutočný problém nájsť vo vaku nejaké suché oblečenie. Rozhodne sa zídu náhradné tričká aj dve. Nie je nič  horšie, ako kráčať v horúčave v prepotenom tričku vo vetri. Pokiaľ však nepotrebujete týždeň voľna a váľať sa v posteli. Povedal by som, že pre nového člena spolku - Romana - to bol riadny krst potom. Akurát, že sa potil najmenej z nás...

       Cesta dole nám ubiehala celkom rýchlo. Brzdili nás iba kolená, ktoré ako obvykle dostali zošľapom zo strmého kopca poriadne zabrať a tiež únava. Nejak náš spolok stráca kondičku, či čo. Na spestrenie sa nám zamračilo, potmavlo a poprchávalo. Šli sme odovzdane a v kľude, podľa mapy sme už nečakali žiadnu zmenu stúpania. Máme sa ešte čo učiť. Konkrétne ja som zle prečítal podľa vrstevníc sedlo a na dobre značenej modrej značke nás zákerne prekvapil ešte jeden krátky strmáčik. Táto túra z nás chcela vypustiť dušu. Bez skandovania Andrey za zadkom by som to už asi ani nevyšiel. V takých chvíľach sa naše turistické motto požičané od elánu uvádza do praxe. Noha nohu minie sme sa zvliekli dolu do Lipoviec popri chate Tatran a ja som pozrel na hodinky. Pozbieral som poslednú energiu na to, aby som sa zatváril aspoň trošku víťazoslávne a zhodnotil som: „Ľudia, túra nám dnes trvala 11 a pol hodiny, takže nie 6 a pol a ani tri a pol...“
Neodpovedal mi nikto, ešte trebalo vyšplhať asfaltové stúpanie k hotelu, posledných 200 metrov, ozajstný finish našeho turistického víťazstva.
Na izbách sme sa zviezli do postelí a pol hodinu bolo naprosté ticho. Potom sa Paľo prišiel opýtať, či robíme opekačku ešte dnes. Hehe, ani som mu neodpovedal. Asi preto nebol môj hlas proti akceptovaný a spolok sa rozhodol, že jasné! Pohoda! Ešte dnes. Osprchoval som sa a asi 20 minút som upadol drvený zimou, ktorá tam objektívne nebola do kómy sladkého spánku. Ostatní zatiaľ prichystali mäso, víno a ženy na nočnú opekačku. Prečo nočnú? Lebo keď sme usadli za gril, bolo čosi po desiatej, všade bola tma a jediné svetlo, ktoré sme mohli použiť bola príjemná žiara rozpálených uhlíkov. Akosi sa v tomto hoteli neobťažovali natiahnuť tam čo i len žiarovku na predlžovačke. Tentokrát jeden za všetkých potiahol pomyselné lano či pílku Paľo. V skutočnosti potiahol mäso a dal sa do grilovania. Ja som naservíroval víno netušiac, že sa bude tak rýchlo míňať a že vlastne nič iné robiť ten večer už nebudem. Domáce nesladené tokajské (ďakujem, vlado) sa pije veľmi príjemne a na veľké hlty. Snáď preto nám po hodinke už nevadila ani tma ani zima a dokonca ani len dážď usilovne bubnujúci na striešku nad ohňom. Naozaj sme sa dobre zabavili a najedli. Paľo je master grilu, čosi ako grillguru a podľa mňa mu to už v spolku prischne.
Do hotela už nás odprevadilo kopec súhviezdí, ktoré nepoznám a ktoré teraz vykúkali pomedzi zvyšky mráčikov.
 
 

       Až na druhý deň ráno sme zistili, načo bola dobrá tá tma. Dva grilované kúsky hovädzieho sme si nechali totiž na raňajky. A aj keď chutili rovnako dobre za triezva, vyzerali ako dva čierne flákoty z tirákovej pneumatiky. Dokonale čierne. Ale Paľo, to nie je kritika, fakt nám chutili! Len ich neservíruj na poludnie.
Pri rannej káve v reštike som si spomenul na hrad. Opýtal som sa pani recepčnej, že ako je to teda s cestou k nemu. Citujem jej odpoveď: "Jóoj hráád, hehe, no to zájdete poza hotel po cestičke asi dvesto metrov a ste tam.“ Viete presne, ako som si pripadal, však? Utešil mal len jej dodatok, že tam aj tak nič nenájdem, lebo sú to asi dva krátke zvyšky skál zarastené v malinčí. Tam nepôjdeme.
Radšej by sme mali stihnúť jaskyňu s prekrásnym názvom: „Zlá džura“, ktorá sa nachádza nad Lačnovom. Tá bude isto stáť za to. Romanove espero sme odstavili na malom rozšírenom kúsku cesty, ktoré si neprimerane vravelo parkovisko. Jedno treba prevádzkovateľom jaskyne uznať, sú perfektne spropagovaní a označení. Nemôžete zablúdiť a prvú šípku „Jaskyňa Zlá diera“ nájdete už na diaľnici. K chatke stojacej pri vchode do diery sa dostanete cez hustý ihličnatý lesík po perfektne udržiavanom chodníčku, o ktorý sa tiež títo „jaskyniari“ príklade starajú.
No až keď sa s nimi zoznámite, tak pochopíte, prečo tu všetko tak dobre funguje. Dobre kamarátsky a zároveň dobre trhovo. Keď sme prišli, zrovna bola jaskyňa obsadená výpravou, čo prišla skôr a tak nás pozvali dnu, uvarili nám čaj za naozaj ľudové ceny a len tak zadarmo nám na gitare zahral šéf jaskyniarov, mimochodom aj bývalý jaskynný potápač, proste človek, s ktorým sa nedá viesť nezaujímavý rozhovor. Vraj,  nech prídeme stanovať, keď im pomôžeme s úpravou okolia, tak nám aj guláš navaria. Ale sú pripravení aj na klasických turistov. Rozprávali nám príbeh o páru z kabrioletu, kde slečne vymenili lodičky za bagandže a na minisukňu jej natiahli jaskyniarku kombinézu. Vyholený chlapík s reťazou na krkou to zvládol vo svojom adidas tričku. Proste kapitalizmus s ľudskou tvárou. Ani švédi na nich nemajú...
Pred odchodom do hlbín zeme nás poučili, že karbitky (lampy do ruky s otvoreným plameňom) sa držia presne stanovaným úchopom, ktorý je vlastne prevenciou pred sebapopálením a teda treba dávať pozor hlavne na to, aby sme neupálili kolegov. Už pred vstupom sa začne výklad plný príjemného humoru. Dozviete sa, prečo má jaskyňa taký názov a vnútri vás čaká kopec zaujímavých prekvapení, ktoré tu samozrejme nebudem prezrádzať, pokazil by som zábavu hlavne Vám a nakoniec aj jaskyniarom. Poviem len to, čo sme zažili my a čo Vy asi nezažijete. Napr. situáciu, keď stojíte okolo jazierka, z ktorého vyrastajú kamenné útvary tvoriace sa stovky rokov a preto Vás sprievodca upozorní na to, aby ste dávali pozor a nešliapli dnu. No a presne, keď to dopovie jeden z našej výpravy (nakoniec som sa rozhodol ho nemenovať, veď my vieme kto!) zavrávorá, zamácha zbesilo rukou a za podivného zvuku naplno grajdne doprostred podzemného jazierka. Našťastie neurval žiadnu z kamenných pyramidiek vnútri a ku cti sprievodcom slúži, že sa zdržali čo i len úškrnu a prevrátených očí.... no možno to v tej tme nebolo vidieť.
Takisto si dávajte pozor na pečené stehná. Keď som tak zaujate hľadal siluetu Jánošíka na klenbe jaskyne, pocítil som sprvu príjemné, neskôr intenzívnejšie teplo na svojom stehne. Keď som pozrel dole, uvidel som, že ma Roman veselo pripeká svojou karbidkou, ako keby mu včera grilovanie nestačilo. Nebojte sa, stihol som uskočiť. Našťastie, inak by som sa musel hasiť v jazierku a to už by nás fakt asi vykopli.
Z prehliadky sme boli nadšení, Andrea prešla aj atrakciou pod názvom pôrodná diera, určite si viete predstaviť ako to vyzerá. Videl som to z perspektívy pôrodnej baby a poviem Vám, nechcel by som sa znovu narodiť v mojej veľkosti. Roman dierou neprešiel.
Nabudúce si skúsime určite aj labyrint – spleť chodbičiek, kde Vás pustia iba v špeciálnom obleku a plazíte sa aj po štyroch!
Tak! A bolo po atrakciách. Ostávalo sa len pobaliť, odhlásiť sa z hotela a rozlúčiť. Vyhnem sa sentimentalizmu, veď si to zopakujeme. Na rade je vraj Roman s vybavením chaty vo vrátnej doline. Už sa tešíme. Toto výdesatie nášho spolku sa nám teda páčilo...
 
 

späť