KOJŠOVSKÁ HOĽA 2004
	[Prvý polárna výprava]

PRVÁ POLÁRNA VÝPRAVA

     Niekedy je fajn zmena, ked namiesto vymýšľania, plánovania, zháňania informácií a ľudí Vám proste v sobotu večer zavolá budúci člen spolku a povie:"Poďte zajtra na Kojšovku." S Andreou sme povedali áno (nie sme si povedali) a stačilo už len vyrobiť diplom a zbaliť sa - dve hodinky roboty. Takto nás prekvapil Peter II (ako ho budeme volať, keďže v našom spolku nebol prvý) a na túru zobral svoju Lenku a nášho spoločného priateľa, Pepeho. Pepe, ako sa sám podpísal na diplom, je turista najmenej o triedu lepší a okrem iného aj ski-alpinista, príležitostný horolezec a adrenalista vôbec, takýže by skôr on mohol niekam prijímať nás, ale snáď mu budeme stačiť.
 
 

     Ráno pred našim tehlákom (nie panelákom) pristavila malá, ale športová pepeho renaultka. Pepe má totiž rád adrenalín aj na ceste a preto sme sa do auta s letnými pneumatikami pchali s určitými obavami. Zbytočnými. Bolo tam dosť priestoru aj bezpečia, lebo jazda bola prispôsobená stavu vozovky, t.j. Snehu, ľadu a hmle. Posledné metre na parkovisko pod kojšovkou, nad dedinou Zlatá Idka, sme zvládli s reťazami a o chvíľu sme sa vyrojili na stopami takmer netknutú plochu. Zastali sme medzi dvoma autami. Jeden z majiteľov, evidentne domáci, nám však v príbehoch priblížil štatistiku krádeží a vykradnutí na tomto mieste a na základe týchto faktov sme sa rozhodli auto zaparkovať v obci. Pepe a renaultka nás opustili a netrvalo ani pol hodiny a veliteľ vozidla bol späť. Asi preto tak rýchlo, lebo prakticky doslovne dobehol. To nás šokovalo. Medzitým sa roztiahla hmla a slnečné lúče roztrblietali milióny roztopenyýh vločiek náhodne roztrúsených po stromoch a trávach. Dalo by sa povedať, že dobrá nálada a optimizmus sa do nás vlial rýchlosťou svetla. Nazreli sme krátko do mapy, lebo cez toto miesto žiadna značka neviedla a určili približný smer - cez čistinku hore chodníčkom. Podaktorí z nás ešte nakreslili žlté ornamenty do snehu a šlo sa. Naše prvé snehové turistické kroky!

      Asi po 30tich metroch stúpania som zistil niekoľko vecí: že sa nemusím báť snehu, keď mám skutočne serióznu turistickú obuv a že napriek rannému modafenu nie som celkom ok. Popravde, fučiac ako frekventant odtučňovacieho pobytu na schodoch prijímacej kancelárie, som meškal 5 minút za hlavnou skupinou. Andrea  kamarátsky spomalila so mnou a nakoniec, počkala ma aj celá dnešná polárna výprava, ako nás hrdo Pepe nazval. Určite v tom nebola vôbec žiadna irónia. Krásnu sklenenú námrazu na tráve a vetvičkách, naviate snehové obrazy na kríkoch a do snežných kabátov navlečené smreky sme si prestali všímať až s prvým vážnym stúpaním. Zjazdovka je bezpochyby skvelá vec, no šliapte ju hore po svojich! Ukrytý ľad pod snehom sa postarali o systém jeden krok hore, pol šmykom dole. Lenka využila Petrovu ponuku a vesele sa mu zavesila na batoh, hijó. Keď bol jej pohon zamestnaný vášnivou debatou o guliach, nabádala ma, aby som sa aj ja nenápadne zviezol na jej vleku. Lákavé, ale myslím, že by to Peter spoznal a ťažko by som to vysvetľoval. Keď sme u toho vysvetľovania, tá debata o guliach samozrejme nebola to, čo sa Vám to beztak všetkým asociuje. Kedže Pepe je v civile špecialistom human resources, občas organizuje nejaký ten tímbuilding v tatrách spojený s túrou a tam sa vám ľahko môže stať, že máte v skupine ľudí, ktorí nebudú výstup zvládať celkom v pohode (psychicky či fyzicky). No a dobrým návodom, ako si s takými poradiť, je zamestnať ich myseľ niečim iným. A gule? "Máte 12 gulí, z ktorých 1 má inú hmotnosť, dvojramenné váhy bez závaží a tri možnosti/pokusy váženia. Vašou úlohou je identifikovať guľu s inou váhou," znelo zadanie. Nemyslím, že by ktokoľvek z nás nezvládal ten výstup, ale prinajmenšom dvaja ukecaní, t.j. Peter druhý a ja, sme museli zvolniť kadenciu slov, ušetrili si dych a nakoniec trochu aj pozabudli na odpočítavanie každeho metra stúpania pred nami. Pepe získal pár tichých chvíľ na introvertné vychutnávanie romantickej zimnej krajiny navôkol a celá výprava príjemnú zábavu.

      S Andreou sme si krátili čas prehadzovaním kamery a za necelé dve hodinky sme sa dotocili k vrchnej časti lanovky. Z batohu vykukli koláčiky a prestávka nad snežným delom nám dobre padla. Náš psí sprievod neuveriteľne odhodlane a nakoniec úspešne vyžobral polku mojej tvarohovej šatôčky. Tak som jej do misky nadelil granule a kupodivu nimi nepohrdla. Musel to byť reálny hlad, nie len "očný". Nad nami bol ďalší svah a polárna výprava sa doň zahryzla rovnako ako do desiaty. Takmer bez strachu sme uskočili pred dolu sa rútiacim ratrakom a dovážili gule. Napriek tomu, ze sa debata zvrhávala na muskulínny zápas, kto je rýchlejší a chytrejší, v tomto momente, ja aj Peter sme prehlásili, že viacmenej poznáme riešenie, ale nevieme ho sprostredkovať a vysvetliť. Ale kľudne sme si mohli aj vymýšľať. Pepe nám nahodil inú logickú hádanku. Logickú, lebo riešiť sa mala logickou úvahou a hádanku, lebo sme ju riešili viacmenej hádaním. V polke riešenia sme už stali pri čajovni, už len asi kilometer pod vrcholom. Celá výprava sa zhodla na tom, že by mohlo dôjsť k ohrozeniu dobytia cieľa, keby sme čajovňu navštívili už teraz. Tak až cestou spôť. Naša kučerava opička sa začala triasť zimou a bez varovania mi azda chvíľu naskakovala na hruď. A tak sa jej dostalo cti niesť sa asi 200metrov v mojom náručí. Počas tohto komfortného presunu som jej dlaňou zohrial postupne každú páčku a šla zas po svojich.

      Posledná zastávka pod vrcholom. Videli sme už aj nas cieľ, vedľa stojacu hydrometeorogickú stanicu s typickou bielou sci-fi guľou a výhľad na doliny smerom na Košice prikryté hustou inverznou vrstvou mračien. My sme tu stáli v celkom hrejivých lúčoch zimného slnka a tam dolu bolo hnusne. Ako veľmi mi už chýbalo vypadnúť niekam na vzduch, pozerať sa na všednodenák z (nadmorskej) vyšky a chvíľu nemať žiadnu kotvu. Výstižne a krátko to skomentoval Pepe:"Je tu nádherne, predstav si, že by si dnes musel sedieť tam dolu v tých sračkách...." Keď to píšem, sedím v nich. Šero, nízkotlako a sivo. Asi preto už mám plán na ďalšiu akciu.
 

 

 

späť