DOBÝVANIE KAPUŠIANSKEHO HRADU 2004
	[Bez špekáčikov?]

BEZ ŠPEKÁČIKOV?

       O historicky vyvedený diplom pôvodne prejavili záujem viacerí členovia spolku, ale ako už býva pravidlom, zladiť termín u viac ako štyroch ľudí je heroický výkon. Tento krát dobývanie hradu zachránili nováčikovia. Erika a Jano sa odvážne prihlásili do spolkového ťaženia. Položili nám iba jednu otázku: "Netreba vziať čosi na opekanie? Špekáčiky a tak..." „Nie,“ znela dvojhlasná odpoveď nás dvoch - Andrey a Filipa. Myslím, že už som prišiel na stratégiu zlaďovania termínov. Ak sú dvaja pár, ide prakticky o jeden termín namiesto dvoch. Ďalšiu akciu spolku musím vymyslieť ako zoznamku - oheň, gitara, víno a stany. Ja im dám, členom zaneprázdneným.
        Aby trasa stála za to, rozhodli sme sa ísť pešo až z Prešova. Zelená značka začína v Šidlovci, časti Prešova nachádzajúcej sa smerom na Sabinov, pohodlným stúpaním sa vlní popod vrch Okruhliak a cez Fintické sedlo vás vyvedie až na Kapušiansky hradný vrch. Dolu sme potom chceli zliezť juhovýchodnou strmou stranou do obce Kapušany. Tento plán rátal s dvomi autami. Jedno by nás štandardne čakalo na konci trasy. No keďže sme mali k dispozícii len slnečného draka seicento, po zvážení možností dopravy sme sa rozhodli to skombinovať nasledovne: Posádku som doviezol na konečnú trolejbusov na sídlisku III a auto som odišiel zaparkovať na autobusovú stanicu - presnejšie na parkovisko Baumaxu. Bude nás tam čakať, keď unavení večer vystúpime z busu, ktorý nás dovezie z Kapušian. Za necelých 40 minút som sa trolejbusom štvorkou dostal späť na konečnú a mohli sme vyraziť.

       Šidlovec prejdete rýchlo a pohodlne, je to čosi ako výstava stavebníctva - najmodernejšie materiály použité na prepychových vilách, pekne naživo zobrazené jednotlivé fázy stavby domu, vrcholom je potom obrovskou kopulou prekrytý vonkajší bazén - čisté sci-fi, prešovská smotánka nech odpustí.
Cesta čoskoro zmizne v lese a tu sa začína naša bezšpekáčiková trasa. Na každom druhom kroku tu totiž ako pripomenutie nášho "načo špekáčiky?" trónilo ohnisko. Nie vypálené diery po niekom, kto opekal, ale komfortné kameňom obložené ohniská s drevom nablízku a parezami rozmiestnenými vôkol. Nech sa páči opekať! Na treťom ohnisku, tesne pred našim zablúdením sme si urobili food-pauzu. Mám rád bôčikovú nátierku, ale  kvapkajúci špekáčik je naozaj čosi iné. Naši noví členovia sa vystriedali v nesení svojej jedinej tašky s jedinou fľašou vody našťastie doplnenou narýchlo kúpeným nápojom. Spomenul som si, ako som ja šiel na Vihorlat, svoj prvý turistický počin, s jedným litrom. To si asi každý musí vyskúšať sám. Ku cti slúži, že si nesťažovali.
       Po občerstvení sme rázne vykročili ďalej po lesnej ceste kašlúc na značku! Nie úmyselne samozrejme, cesta sa prirodzene stáčala doľava a v tráve vyšliapanej cestičke vedúcej priamo sme nevenovali pozornosť. Navyše značenie je v tom mieste veľmi nenápadné. „Veď cesta ide rovno, ne?“ zašomral by značkár. Veď dobre, zase tak dlho sme nešli, než sa dostavil známy pocit, že nám čosi chýba. Alex tu bola, peňaženka, klúče.... aha značka. Išli sme celý čas pozdĺž drôtov vysokého napätia značených v mape a tak bolo hračkou odhaliť náš omyl. To miesto sa volá Bodaš. Tažé v Boďaši rovno popod druty, budzeš znac?
Po tejto trase sa ide naozaj pohodlne, napriek tomu sme sa trochu zadýchali, musíme viac trénovať. Ešte, že nikto z nás netrpel prehnanou ješitkou a všetkým žiadostiam o prestávku bolo vyhovené.

       Značka sa trochu záludne stratí na Fintickom sedle.  Ocitnete sa na lesnej ceste, ktorá ide súbežne s asfaltovou. Proste sme šli rovno, veď tunajšieho značkára už máme prečítaného a vyšli sme na spomínanú asfaltku, po ktorej sa treba dať hore, teda doľava a pri starom kameňolome sa zasa vnoriť do lesa na opačnej strane. Chlapi usilovne dokumentovali všetky zaujímavosti. Výhľad na Prešov spod "Magleca", zvláštne sa lámajúce svetlo v kalnej vode cestnej kaluže, dravca krúžiaceho nad našou Alex, motýle... Niečo z toho by sa tu niekde okolo textu malo váľať. Asi 30 minút amatérskej turistickej chôdze od sedla nás značka vyviedla na malú čistinku. Drevený stôl, lavice a.... Spoza stromu som videl polovicu dva a pol metra vysokého grilu so zúženým komínom. No tak som sa raz pomýlil s tým rozhodnutím o špekáčkach! A čo?! .... Zrazu ma napdalo: Gril v lese? Komu by sa chcelo to tu stavať? Nepravdepodobné, nie? Rozhodol som sa podísť bližšie a prezrieť si ho. Keď som obišiel strom, na moje prekvapenie som uvidel, že na rošte je, nech mi veriaci prepáčia, panna Mária so svätožiarou. Jasné, že to nebol gril, ale malá, z kameňa murovaná, kaplnka, ktorej stavbu zaplatili naši americkí, teda emigrovaní, bratia - ako hlásal nápis pod roštom. Komín bol vlastne kríž na kamennej strieške. Pod vplyvom preohniskovaného okolia si môj mozog k ľavej strane kaplnky domyslel lesný gril, všakže má chápete aspoň Vy, psychológovia? Však?!
 
 

         Odtiaľ už to ku zrúcaninám bol naozaj kúsok. Asi hodina. Kapušiansky hrad sa naozaj osamotene vypína medzi poliami a tak nás čakal nádherný výhľad do okolia. Slnko prekrásne presvecovalo polia a my sme si spomenuli, ako je fajn, že väčšina trasy prebieha lesom. Zarastený hrad je celkom zachovalý a ponúka množstvo zákutí napr. pre objímajúcich sa teenegerov a čúrajúcich turistov ako sme sa presvedčili. Osadníci hradu kedysi strážili prístupovú cestu k Prešovú. Celú si ju môžete pozrieť z 15 metrov vysokých hradieb, na ktoré sa dá pohodlne vyliezť. Pohľad dolu potom máte ešte okorenený aj o istú dávku nebezpečia – nechcel by som ta padať.
 
 
 
 
 

       Urobili sme si víťaznú snímku a trochu sa občerstvili. Jano s mojim statívom vyrábal panoramatický snímok okolia a ja som začal rozdávať diplomy. Našich nových členov Eriku a Jana prekvapilo, že čosi také vyrábame a nie len sťahujeme z internetu. Erika tvrdila, že Kapušiansky hrad sa píše právne Kapušanský, čo ohrozovalo platnosť diplomu. Fotka nižšie vľavo odhaľuje, prečo si to myslí, resp. odkiaľ to prečítala. Ja, ako tvorca diplomu však reklamáciu neuznávam, pretože mapa aj publikácia o hradoch a zámkoch, ktorá sa dá kúpiť v Tescu píše "Kapušanský". Keďže stojí niečo cez 300Sk za kus, museli sa pri jej výrobe uživiť najmenej traja korektori. Mimochodom aj gatesovi ľudia mi nesprávnu verziu podčiarkli vo worde. No a čo sa týka tabuľky priamo na hrade: „Héééj, správcovia či značkári, dajte si to do poriadku!" Ešte som zabudol: Na hrade boli asi tri partie aj s deťmi, ktoré si, každý na svojom osobitnom ohnisku, čosi opekali. No comment.
       Bolo čosi po štvrtej, keď sme sa dvihli k odchodu. Zatiaľ, čo sme úporne hľadali vraj značenú ale hlavne dokonale ukrytú cestičku vedúcu dole, všimli sme si chlapíka, ktorý si začal rozkladať akési veľké bágle. Až po niekoľkých radách ľudí, čo sa tvárili, že sú miestni, sme našli neoznačený chodníček vedúci tesne popod hradby zo severovýchodnej strany. Pri strmom zráze šlo naozaj o zlomeniny, najmä, keď sme oproti stretli manželský pár s deťmi. Hmm, nevyzeralo to ani trochu bezpečne a značeno. Presne v momente, keď sme popri čiernom plechovom kríži začali schádzať kolmo dole úžasným zošupom, nad hlavou sme začuli čosi ako šuchot veľkých krídiel. Dvihli sme hlavy, Alex sa inštinktívne prikrčila. Kúsok od hradieb sa vznášal onen chlapík. Už nemal bágle, len veľký červený paraglajdingový padák za chrbtom. Trošku sme mu možno závideli ten vtáčí pocit. Strach však už nie. Stáť na hradbách kapušianskeho hradu Vás naplní pocitom vznešenosti, ale skočiť z nich a letieť ponad kraj je iné kafé. Rozdiel asi ako medzi konzervou a čerstvo opečeným špekákom. No nič, my sme šli pekne po zemi, po vlastných ďalej. Klesanie bolo ostré a kamenisté. Dve moje zaváhania podržali hikerky a ja som bol fakt rád, že som ich mám. Na tento svah naozaj nedoporučujem botasky, aj keď Erika s Janom to zvládli dobre, ako aj celé dobývanie.
 

        Kapušanmi sme prešli až k hlavnej ceste, kde sme odbočili vpravo na autobusovú zastávku. Busy do Prešova tadiaľ naozaj prechádzajú často, takže za 10 minút som už v jednom sedel a viezol sa k nášmu autíčku. Rozhodli sme sa radšej obetovať trochu benzínu, ako sa všetci trepať v rozpálenej plechovke. Seicento nás celkom v typickej unavenej tichosti doviezlo až domov. Príjemne strávená sobota. Ešte príjemnejšie prespané nedeľňajšie ráno, v prípade Alex aj dopoludnie. Majú to tí turistickí psíci ešte lepšie ako my...
 
 

späť